Meg Stuart: Rukami
reportáže
Línie sú kreslené s vadou už od počiatku. Pozorujeme akýsi vzťah dvoch ani nie tak tanečníkov ako viac performerov, ktorí konaním môžu reprezentovať viacero spoločenských javov. Vidiac však dvoch, čo sa vrhajú na seba, pritom je každý z nich paralyzovaný svojimi špecifikami zastúpenými deformovaným pohybom paží, diváka napadne vzťahová rovina ako hlavná téma. Ramená a pohyb rúk dominujú celej choreografii. Telo sa podriaďuje nonkonformným horným končatinám a schopnosť akejkoľvek pohybovej harmonizácie je tak nedosiahnuteľná. Pohyby doprevádza šumenie, ktoré v každej novej snahe o čosi spoločné prerušovane chrastí. Výsledkom je konflikt. A tak komunikácia, ktorá sa nikdy neodohráva v súlade a prijatí oboch zúčastnených strán, snaha neustále začínať znova, zraniteľnosť a ochota exponovať sa v zraniteľnosti sú témami, ktoré sa repetitívne objavujú, ubiehajú ako zoznam prebraného v plynulom toku predstavenia.
Pokrivený tanec postupne ustupuje videu. Najskôr sa detaily pohybov premietajú na drobnom plátne. Výseky z tohto tanečného zápasu dvoch pôsobia jednak fotograficky, vyňaté z celku tvoria kolekciu obrázkov, ktoré ako na truc pôsobia harmonicky. Na druhej strane tieto výňatky akcentujú, vedú hlbšie k jadru, sprostredkúvajú čosi akoby utajované. Výseky sa zväčšujú a presúvajú na veľké plátno, na ktoré sa premietajú tanečníci na scéne v úplnosti, reálne sa stáva subreálnym a ich zdvojená existencia by akoby vytvárala riešenie pre neschopnosť nájsť vzájomný komunikačný prostriedok. Ich skutočný konflikt sa stal témou a novým čoby metapredstavením. Interpretáciu poskytuje výtvarník. Na plátno dokresľuje rôzne, na prvý pohľad abstraktné tvary, tie sa neustále pod jeho rukami pretvárajú. Nie je jasné, či sú kreslené obrazce podobajúce sa najskôr na dvoch baranov, potom na husle a ďalej akúsi stavbu zámerom alebo viac náhodou. Kreslí do nich linky, ktoré vybočili z konštrukčnej osi. Napokon javiskové ustúpi výtvarnému, ktoré nájde riešenie. Pomocou projekcie oddelí tanečníkov z jedného plátna a ponúkne riešenie samostatnej existencie.
Príbehová línia je však zdanlivá. Ide viac o tvorivý princíp, ktorý je schopný fungovať vo viacerých rovinách, plynulosť prechodu od jedného druhu umenia k inému. Zaiste, načrtnuté témy, či náznaky čohosi konkrétneho budia dojem konzistentnosti predstavenia. V skutočnosti je to však zručnosť, ktorá spája niekoľko elementov. Sú nimi koncept, motív, stratégia Všetko vo veľkej jednoduchosti.
VIOLET , teda kreácia Meg Stuart e jej súboru Damaged Goods je naopak predstavením bez príbehu. Niet ničoho konkrétneho, čo by sa dalo uchopiť, je to sled čohosi a jeho postupný prechod k čomusi inému. Rovnako je mu vlastná plynulosť. Bez riešenia, bez zápletiek, prosto iba pohyb piatich existujúcich tanečníkov. Autorka vyjadruje silnú inšpiráciu alchýmiou. A rovnako si berie za princíp ruku, rameno, celú pažu. Ich pohyb, či viac postupné rozvíjanie jednoduchých, trocha pokrivených gest, ktoré často pripomínajú nervovú disproporcionalitu, vedú k extatickému výkonu tela. Ten je východiskom ku všetkým ďalším refrénom a slohám ďalej rozvinutých pohybov za sprievodu elektronickej live music s bicími a ich špeciálnym použitím. Predstavenie nemá presnú choreografiu, len náčrt vedúci ku gradácii, ktorá vychádza z prirodzenosti každého z interpretov. Predstavenie nemá príchody, ani odchody na scénu, všetci tanečníci sú po celý čas prítomní na scéne a pracujúci rovnakým tempom. Celkovo smeruje do extázy bez potreby uvažovať, racionálne sa vyjadrovať, chápať. Cieľom je telo. To postupuje do čisto biologickej skúsenosti, ktorá preveruje schopnosti ľudského tela, tela tanečníka. Jeho pohyb sa vždy odvíja od rúk, vibruje celým telom, chce dosiahnuť jeho kraj, chce aby upadlo do exaltácie.
Zvláštne je použitie výpravy. Telesné stupňovanie sa odvíja na pozadí čiernej steny s jediným zvlnením v celej šírke javiska. Až v druhej časti sa zrazu rozsvetlí do všetkých farieb spektra, usporiadaných v elipsách a kružniciach, evokuje halucináciu. Na úplnom konci sa spoza steny zablýska, je priehľadná. Je to scéna, ktorá ozrejmuje, že táto telesná vízia je vlastne spôsobom empírie divákovej halucinácie. Táto skúsenosť vyvrcholí v záverečnej časti, kedy sa po javisku kotúľa klbko všetkých piatich tanečníkov, ako vrchol splynutia tiel, ktoré dosiaľ fungovali každé osve, každé v svojom vlastnom ošiali. Na záver sa spoja a vytvoria jednu kopu, jeden vrchol.
Predstavenie založené na koncepte preveruje kapacity Damaged Goods, tiež schopnosť reagovať na abstrakntú myšlienku, podeliť sa s osobným. No preveruje aj diváka a jeho kapacity percepcie a postupnej premeny spolu s tranzom a jeho doznením. Festival d’automne, Paříž, uváděno 4. – 9. a 16. – 19. listopadu 2011. Fotografie: Eva Wurdinger / Chris Van der Burght
Diskuze
Přidat komentářNEJČTENĚJŠÍ
POSLEDNÍ KOMENTÁŘE
před 14 dny
Filip Staněk
Ahoj Klári,také děkuji za reakci. Reagoval jsem jen na tvrzení, že pořad prokazuje tanci dobrou službu, myslím si…
…když kýč tančí
před 15 dny
Klára Huvarová
Filipe, děkuji Ti za reakci! Jsem ráda, že tě můj příspěvek dovedl k zamyšlení a že o roli StarDance můžeme dál……když kýč tančí
před 16 dny
Bohuslav Tržil
Dovolte mi prosím vyslovit obdiv všem realizátorům v ND Brno.Měl jsem možnost vidět nastudování BAJADÉRY.
VELKÉ DÍKY…
Bajadéra – Krize baletu v roce 2019
před 30 dny
Monika Diatta Rebcová
děkuji panu Prokešovi za doplnění významných údajů.MONIKA
Alvin Ailey – „Snažím se oslavovat úspěchy člověka – krásu hudby, tvarů, formy, barvy, světla, textury.“
před 32 dny
Marketa
Taneční drama ŽELARY se jeví jako jedno z úspěšných představení,které nastudovalo Moravské divadlo Olomouc, aspirantem…Želary jako taneční drama
před 51 dny
Josef Bartoš
Reakce Úřadu vlády České republiky na naši výzvu:Vážený pane doktore,
z pověření Kabinetu předsedy vlády reaguji na…
Taneční aktuality iniciují otevřenou výzvu za manželství pro všechny
Kata Zagorski
Akému tancu Star Dance službu dělá či nedělá? Súčasnému? Tomu pravému? Umeleckému? No ja len, že tanec nie je nejaký……když kýč tančí