Anna Karenina ako žena uzavretá v akváriu

Anna Karenina- Eva Sklyarová a Serej Iegorov. Foto: Joseph Marčinský.

Román Anna Karenina z pera Leva Nikolajeviča Tolstého bol úspešne uvedený na rôznych svetových scénach vo viacerých inscenačných podobách a divadelných žánroch. Dramaturgia košického divadla zaradila do repertoáru titul v podobe, ktorá rešpektuje dramatickú i hudobnú predlohu Rodiona Ščedrina a zároveň divákom ponúka súčasné javiskové stvárnenie (premiéra 25. apríla 2014, ŠD Košice). Choreograf, dramaturg a režisér Kirill Simonov priniesol na javisko dynamický celok oslobodený od epizódnych dejových odbočení a postáv. Stredobodom inscenácie je titulná postava Anny Kareniny, ktorá je na javisku prítomná takmer celé predstavenie. Choreograf upriamil svoju pozornosť na dopad Karenininho konania na jej pocity a psychický stav. Kareninu predstavuje ako človeka uzavretého v akváriu, ktorý sa márne snaží vymaniť z ohraničeného priestoru. Metafora odzrkadľujúca postavenie jedinca v konvenčnej spoločnosti sa počas predstavenia opakuje niekoľkokrát a umocňuje dojem z Karenininho zúfalého hľadania šťastia. Žena zmietaná vášňou na javisku stojí v kontraste predsudkami naplnenej spoločnosti s receptom na „správny spôsob života“. Neschopnosť nájsť východisko zo zložitej pavučiny vzťahov vyústi k rozhodnutiu s fatálnym koncom. Simonov ukazuje Kareninu predovšetkým ako ženu vedome nasledujúcu svoje pocity, vďaka ktorým postupne stráca svoje postavenie, milovaných ľudí a nakoniec aj vlastný život. Hlavnej postave ponúka veľkú tanečnú i hereckú plochu. Množstvo tanečných monológov ukazuje emocionálne rozpoloženie titulnej postavy v nadväznosti na jej konanie a zároveň je previerkou technickej pripravenosti, kondičnej zdatnosti a zrelosti interpretky. Simonov na prerozprávanie deja využíva neoklasické pohybové prostriedky s veľmi dynamickým zapájaním horných končatín, skoky veľkého allegra kombinuje s plastickými prechodmi v pomerne bohatej javiskovej kresbe. Jeho najsilnejšou stránkou sú duetá a triá, ktoré disponujú množstvom technicky náročných zdvíhačiek, invenčných prechodov a logickou nadväznosťou pohybov (vášnivé dueto Kareniny s Vronským z prvého dejstva, konfrontačné dueto Karenina a Kareniny z prvého dejstva, trio v opere a trio Kareniny s Vronským a Kareninom z druhého dejstva). Veľmi pôsobivo sa autor choreografie vyporiadal s obrazom dostihov, ktoré znázornil v choreografii džokejov povzbudzovaných prizerajúcim sa davom. Efektný je aj obraz v opere, kde Karenina sleduje predstavenie a v podvedomí vstupuje do jeho deja (choreograf sa pravdepodobne inšpiroval jedným z obrazov z baletu Dáma s kaméliami Johna Neumeiera).

Štýlovo jednotnému celku pomohla scénografia Emila Kapeliusha, ktorý za svoje inscenácie získal ceny Zlatá maska (1999), Golden Soffite (1997, 2006) a cenu za najlepší dizajn na festivale v Manchestri (1994). Pre košickú Kareninu vytvoril minimalistickú scénu, ktorej dominantnou súčasťou je stena z plexiskla. Stena symbolicky rozdeľuje javisko na to, čo vidí Karenina uväznená v pomyselnom akváriu, a to, čo vníma okolitá spoločnosť. Vďaka efektnému predelu má divák možnosť lepšie pochopiť režisérsky zámer odhaliť Karenininho vnútro. Kostýmy litovskej návrhárky Stefanije Von Grawrock prinášajú na javisko farby, strihovú i materiálovú eleganciu. Spojenie výtvarnej, tanečnej a hudobnej stránky pôsobí veľmi jednotne, presvedčivo a divadelne.

Neopomenuteľným faktorom vysokej úrovne predstavenia je jeho interpretačná rovina, ktorej dominuje výkon hlavnej predstaviteľky Evy Sklyarovej. Sklyarová bola za svoj výkon v Karenine v roku 2014 nominovaná na ocenenie Dosky v kategórii najlepší ženský herecký výkon (jediná tanečnica medzi činohernými herečkami). Baletná sólistka disponuje silnou technickou pripravenosťou, pohybovou dynamikou a mäkkou plasticitou. Interpretka v postave Anny Kareniny predviedla schopnosť spojiť pohyb a priam činoherné herectvo. Publiku odovzdala ucelený pohľad na svoju postavu, ktorá prechádza rôznymi emocionálnymi štádiami. Adekvátnymi partnermi jej boli Sergej Iegorov v postave Vronského a Maksym Sklyar ako Karenin. Obaja menovaní sólisti stvárnili svoje postavy s ľahkosťou, technickou istotou a prirodzeným výrazom. Za zmienku stojí interpretácia Trio v opere, ktoré zatancovali Daria Ivanenko, Peter Rolík a Vasyl Sevastyanov. Menovaní interpreti vo svojom výkone dbali najmä na dodržiavanie pohybovej plynulosti v partnersky náročnej choreografii. Pochvalu si zaslúži zbor košického baletu, ktorý vo všetkých výstupoch podal koncentrovaný a veľmi profesionálny výkon. Jednotlivé zborové tance boli predvedené s geometrickou presnosťou, čo sa týka intenzity a kvality pohybu, ako aj formácií.

Anna Karenina si v Bratislave vyslúžila standing ovations. Zaslúžila by si však aj vypredané hľadisko. Slabá, respektíve žiadna propagácia predstavenia sa odzrkadlila na nízkej návštevnosti.  

Psáno z hostování SD Košice 12. dubna 2016, Slovenské národní divadlo, Bratislava.  

Anna Karenina

Námět: Lev Nikolajevič Tolstoj
Choreografie, dramaturgie, režie a libreto: Kirill Simonov
Hudba: Rodion Ščedrin (nahrávka Bolshoi Theatre Orchestra & Yuri Simonov, 2010)
Scéna: Emil Kapeljuš
Kostýmy: Stefanie von Grawrock
Světelný design: Alexandr Mustonen