Nová generace valcuje bojovnosťou a spytuje svoju identitu

15. 4. 2018 recenze

Autor Simona Baková

Produkcia formátu Nová generace predstavila už tradične v divadle DISK mladú tvorbu štvorice študentov pražskej HAMU. Svoje choreografie uviedli študenti Eduard Adam Orszulik, Eva Rezová, Eva Urbanová a Jan Razima. Filmový predel poskytla krátkometrážna snímka v réžii Barbory Vaňkovej s názvom Steel Blood. Komika a scénický efekt Tanečný večer sa začal dejovou choreografiou študenta tretieho ročníka Eduarda Adama Orszulika, ktorý predstavil tanečné sólo s názvom Ctirada. Výsledkom zadania ročníkovej práce pod vedením Lucie Holánkovej bola choreografia na Smetanovu symfonickú báseň Šárka v podaní mladého performera Marka Strýčka. „Dívčí válka“ v Smetanovej skladbe poslúžila zároveň ako impulz na dejový rámec choreografie, ktorý sa prejavil v úzkej významovej previazanosti hudby s pohybom. Rozpoznateľný bol aj v rovine voľby „postáv“ absorbovaných v tanečnej identite Marka Strýčka. Ten v rámci naratívu choreografie podstúpil transformáciu z hravého upratovača a transsexuálnej sekretárky až k bojovnému Brucovi Leemu. Choreografia šikovne pracovala s civilnosťou priestoru, metlou zametal tanečník už za príchodu divákov. Ako s objektom s ňou pracoval aj pri tanci tesne pred veľkým coming out v tigrovanej sukni. Tanečný pohyb vychádzal z civilnej aktivity, prevažovala chôdza a práca s objektom. Čerstvý a prirodzený prejav Marka Strýčka výborne zafungoval v prospech komickej stratégie performancie, ktorá sa viditeľne zavďačila publiku a úspešne naštartovala večer.

Sectio aurea (Eva Rezová). Foto Michal Hančovský.

Po odstránení upratovacieho príslušenstva a zvyškov second-handového oblečenia prišiel na scénu druhý kus večera. Študentka prvého ročníka Eva Rezová uviedla dievčenský duet s názvom Sectio aurea. Choreografia, ktorá vznikla ako zadanie na tému zlatého rezu pod vedením Bohumíry Eliášovej, bola postavená na vizualite, dynamike a polarite medzi klasickým a moderným. Mozarta tak striedal elektronický remix, keď sa tanečnice z úvodnej pózy v zlatistých sukniach rozpohybovali od Lacrimosy až k obnaženiu v prednej časti javiska, kde v elektronickom bíte predviedli sériu zacyklených pohybov ako z youTube videa. Klasika ustúpila twerkingu a vo chvíli, keď sa tanečnice objavujú na scéne pozlátené bonusovou dávkou zlatého spreja a s mečom, je jasné, že sa dostávame do poslednej fázy odboja. Predstavenie čitateľne členené na tri časti po pohybovej stránke prezrádzalo geometrickú umiernenosť, dôraz na dynamiku a scénický efekt. Pôsobivý bol záver, keď sa performerky ako Atény bez voza zručne oháňali mečom v synchrónnom odhodlaní poraziť ilúziu dokonalosti. Technická čistota a vizualita Minimalistický, vizuálne a pohybovo čistý prejav prinieslo tanečné sólo Una Dua študentky štvrtého ročníka choreografie Evy Urbanovej. Autorka už v názve a anotácii performancie avizovala silný autoreferenčný motív a sólo aj sama tancovala. V porovnaní s ostatnými tanečnými kusmi nás v úvode prekvapilo ticho a tma.Scénografia úsporne, ale efektne pracovala so svetlom, pričom zvukovú stránku vytvárala sama choreografia. Tá absenciou reprodukovanej hudby upozornila na ticho, v ktorom rytmus určuje len ľudské telo. Úvodný rytmický dupot a hlučné našľapovanie cez pätu pri sekvenciách chôdze boli spolu s krikom tým najvýraznejším, čoho sme sa po zvukovej stránke dočkali. Osobnú tanečnú výpoveď v minimalistickom aranžmáne rámcoval animálny výkrik, ktorým performerka akoby kričala sama na seba. Technicky výborne zvládnutá pohybová stránka poukazovala na jasnú fyzickú devízu Evy Urbanovej, ktorá zvládala náročné, telesne vypäté polohy a prácu s podlahou bez chyby. V pohybe existovali dva protipóly, medzi ktorými telo kolísalo v neustupujúcom napätí. Civilita a animalita, submisivita a priebojnosť, vzpriamenosť a podvojnosť. Dialektika bola pohybovo znázornená dynamickým prechádzaním z „civilného“ existovania v priestore do polôh odkazujúcich na fyzikalitu a animálnosť. V oboch rovinách dominuje permanentný pocit napätia a nemožnosť uvoľniť sa, priame línie a sústredený, do seba uzavretý pohyb. Eva Urbanová dokázala vytvoriť atmosféru zápasu človeka/živočícha, ktorý je v rozdvojenosti ochotný pristúpiť aj na agresiu voči sebe samému.

V závere večera svoj tanečný kvintet predstavil študent prvého ročníka Jan Razima. Vo Fast foode pro duši nás vítala osamotená figúra v klasicistickom aranžmáne, ktorá štylizovaným prejavom i vizuálom v mnohom pripomínala historickú postavu Ľudovíta XIV. Kráľ Slnko, vo svojej modernej alternácii nevyhnutne postihnutý konzumom, bol miesto baldachýnu ponorený v reklamných igelitkách známych módnych reťazcov. To mu však nebránilo brať sa vážne a v poprašku z trblietok baletne pricupitať v ceremoniálnom opare celkom blízko k divákovi, kde zakotvil v premrštenej modelingovej póze. Jan Razima svoj autorský výklad vzťahoval na situáciu módnej nadprodukcie a pocit útočiska, čo módny fanatizmus môže prinášať. To jasne signalizovali úvodný kostým aj práca s rekvizitami, keď vzduchom lietalo príliš veľa oblečenia na to, aby sa ho dalo zbaviť. Aj vďaka šikovnej práci so svetelným dizajnom vytvorila pätica tanečníkov v mäkkej polotme niekoľko vizuálne pôsobivých obrazov s jednoduchým naratívom. Meňavkovitý pohyb tanečníkov, ktorí sa z tmy vynárali v priestorových zhlukoch, pripomínal bolestivo sa rodiaci organizmus. Z neho sa z času na čas v procese mitózy jedna z buniek oddelila, vždy však iba nakrátko. Zdanlivá funkčnosť v skupine, ktorá prináša uspokojivú nálepku, a odvaha vyčleniť sa, boli účinne znázornené v skupinových tanečných frázach. Skupina v skutočnosti len zväčšovala ponúknutý priestor na obyčajnosť a odvaha vydeliť sa si vyžiadala nahotu. Všetkým choreografiám večera sa nezámerne podarilo vytvoriť spojitú pocitovú linku hľadania seba a vlastného vzťahu ku skutočnosti. Problematika síce rozhodne nepatrí len k obdobiu dospievania, vtedy ale kričí najviac a navyše verejne. Choreografická mladá krv spracovala fenomén pohybovo skrz problematiku gendrovej identity, fashion fetišu či ťaženia z dokonalosti. Tematické smerovanie večera tak otvorilo otázku identity a ponúklo jej čítanie cez pohybové vzorce.

Fast food pro duši. Foto Michal Hančovský.

Písané z predstavenia 5. apríla 2018 v Divadle Disk. Nová generace Ctirada
Choreografia: Eduard Adam Orszulik
Hudba: Bedřich Smetana – symfonická báseň Šárka z cyklu Má vlast
Svetlo, kostýmy: Eduard Adama Orszulik
Vedenie: MgA. Lucie Holánková Sectio Aurea
Choreografia: Eva Rezová
Hudba: Wolfgang Amadeus Mozart – Lacrimosa, Jay R. Neutron – Godzilla Da Remix Una Dua
Choreografia, námet, tancuje: Eva Urbanová
Kostým: Debora Štysová, Eliška Šebestová
Dramaturgia: Jana Stárková
Produkcia: Honza Honeiser
Konzultácia: Lucie Charouzová, Cai Rang Ren Qing, Alfonso Rodriguez Fast food pro duši
Choreografia: Jan Razima
Hudba: Jean Philippe Rameau – Platée, Max Richter – Vivaldi Recomposed, Bjarni Gunnarsson – Blindni, Arvo Pärt – Silentium
Zvuková réžia: Jan Vaniš
Kostýmy: Jan Razima Steel Blood
Réžia: Barbora Vaňková
Kamera: Ľubomír Ballek
Strih: Dominik György
Hudba: Krzysztof Pendrecki