14.11.2007

Rozhovor s Jarem Viňarským

Jaro Viňarský (nar. 1978), slovenský tanečník a choreograf žijící v Praze studoval choreografii baletu na VŠMU v Bratislavě a choreografii tance na HAMU v Praze. Jako choreograf debutoval v roce 2001 sólovým představením SORTON, za které získal 2. cenu na Mezinárodní choreografické soutěži Jarmily Jeřábkové v Praze. V roce 2003 na stejné soutěži získal opět 2. cenu za sólové představení NIKDY NEZALIATÝ ČAJ. V roce 2004 v pořadí třetí sólové představení POSLEDNÝ KROK PRED, které je pravidelně uváděno na scéně divadla Ponec v Praze. Bylo taky uvedeno už na mnoha místech v České republice, Slovenské republice, Francii a je doposud žádaným a úspěšným představením. Za toto představení získal Jaro Viňarský v roce 2006 CENU SAZKY za „Objev v tanci“ v Čechách, spolu s Cenou diváka na České taneční platformě. Jako tanečník - interpret spolupracoval na představeních už s několika choreografy ze Slovenska a zahraničí (Zuzana Hájková, Julyen Hamilton, Simone Sandroni, Claude Brumachon, Pierre Nadaud, Serge Ambert, Karin Ponties, Milan Kozánek a Ioana Mona Popovici ). Díky Ceně Sazky vytvořil i svou poslední premiéru PAYSIN, která byla uvedena začátkem října letošního roku v divadle Ponec.

Jak vidíš Jara jako tanečníka a Jara jako choreografa?
Je v tom veľký rozdiel. Choreografických skúseností (nepočítam prácu so sebou na svojich sólach) mám oveľa menej než tých tanečných - interpretačných. Paisyn je moje prvé predstavenie, v ktorom figurujem ako choreograf pracujúci so skupinou tanečníkov. Pracovať so sebou samým je pre mňa omnoho jednoduchšie. Pri práci na predstavení Paisyn som poznal ako je ťažké byť skupinovým choreografom. Myslím, že si poriadne rozmyslím, či najbližšie budem robiť opäť so skupinou, čo a kedy.... Cítim sa pohodlnejšie v roli interpréta, každopádne mám tvorivý pretlak a choreografovať ma rovnako baví, je to však náročnejšie a vyžaduje si to aj viac zodpovednosti. Nedá sa do toho len tak vyrhnúť.

Říkáš první práce, ale v jednom z posledních čísel Salta je s tebou rozhovor, kde se zmiňuje právě tvá bývalá choreografická práce pro početnější uskupení. Tak jak to je?
To nie je  tak úplne pravda. Teda záleží na úhle pohľadu. Vytvoril som jednu choreografiu - PRESVETLENIE. Vzniklo asi v roku 2000, ale nebolo to pre mňa na takej úrovni, aby sa to dalo odprezentovať v divadle. Jednoducho som si pozval pár tanečníkov, kamarátov. Šlo skôr o proces tvorby než o predstavenie ako výsledok procesu. Neprežíval som to „profesionálne“...
Robil som aj nejaké ďalšie kvázi choreografie, ale skôr na amatérskej úrovni s amatérskymi tanečníkmi a boli to krátke, malé záležitosti. Je to už dávno. To je úplne iná práce, nebolo to tak náročné. Bola to zábava, nadšenie začiatočníka, kopec entuziazmu.

To je sedm let cos udělal PRESVETLENIE. Vidíš v sobě nějaký choreografický posun?
Určite áno. V citlivosti a v prístupe. Ale možno je to skôr dané aj tým, že ako interprét pracujem s dobrými choreografmi, při ktorých sa dá veľa naučiť. Mám hlavne na mysli spoluprácu s Karin Ponties.

Tato tvá nová choreografie vznikla díky podpoře vyplývající z Ceny Sazky za Objev v tanci, kterou jsi obdržel v loňském roce. Jak jsi přistupoval k té práci. Bral jsi to jako závazek, nebo se ti konečně splnilo přání a mohl sis dle libosti vytvořit to, co jsi chtěl?
Dá sa povedať, že jedno aj druhé. Už som v jednej diskusii hovoril, že nie som výhradne sólový  tanečník, že rád vytvorím predstavenie s viacerými tanečníkmi, ale ak na to budú prostriedky. Ak nebudú, tak sú tu ďalšie možnosti. A sólova línia v mojej tvorbe bude mať stále svoje miesto. Samozrejme ma potešilo, že Sazka mi tu cenu udelila. Tá finančná podpora mi pomohla urobiť predstavenie s viacerými tanečníkmi. Pre mňa sú všectky tie administratívne veci dosť zložité, napríklad také podávanie grantov. Otravné.
A záväzok? Ani nie, teda nie až tak silný pocit záväzku. Nemám rád záväzky akéhokoľvek druhu. Tvořím, keď to príde, keď mám čo povedať. Je pravda, že hodnú chvíľu som premýšľal, čo teraz z tej Ceny vytvoriť. Nie že by som bol úplne prázdný, to nie, ale hľadal som inšpiráciu. Nebola samozrejmosťou, nebol to ten moment – toto a teraz chcem práve urobiť. Ale na druhej strane mi ten tlak, že to musím urobiť do roka, paradoxně pomohol. Takže aj keď tu bol záväzok, bol som za neho od istého momentu vďačný.

 

Jak sis vybíral spolupracovníky, tedy především tanečníky?
Už v září minulého roku som točil jeden tanečný film, kde sme sa zišla taká skupina tanečníkov, ktorá si veľmi sadla. Ľudsky aj profesionálne. Chcel som si týchto ľudí pozvať do tohoto projektu, ale nakoniec.... ako to tak často chodí... Skupinové veci často viaznu na zorganizovaní sa. Nie je to také jednoduché (v dnešnej dobe), naplánovať ten čas pre všetkých, takže pomaly vypadával ten a onen a nakoniec z tej skupiny ostal jediný človek... čo je portugalec Joao Costa. Pôvodne som k nim pozval aj Mateja Matejku, ktorý tiež ostal v čiastočne predpokladanej zostave. Mal tancovať aj Tomáš Krivošík, nastala však zmena a na jeho mieste som teraz ja. Tvorivý proces prináša rôzné zmeny...

 

Jsi rád, že nakonec tančíš?
No, nie som úplne rád. To však neznamená, že si aj v tomto prípade rád nezatancujem. Myslel som si, že si zachovám odstup a budem naozaj vonku. Človek mieni, pán boh mení. A stalo se aj toto. Či je to dobré, ukáže aj čas.

Při tvorbě Paisyn jsi nezvykle použil i spolupráci dramaturga. Mužeme to chápat jako návrat této víceméně již nepoužívané profese?
Som naozaj rád, že Paisyn má aj dramaturga. Súhlasím s tvrdením, že súčasnému tanci často chýba akási dramaturgická zložka, pretože je to práve ten element, čo choreografii dáva hlavu a pätu. Medzi dnešnými choreografmi má väčšina dosť rozvinuté ego v tom smere, že majú pocit, že všetkému rozumejú – svetelnému dizajnu, kostýmom, scénografii – prosto, že všetko si dokážú urobiť, navrhnúť sami. Ja cítim, že potrebujem okolo seba tím ľuďí, znalcov svojich oborov. Vyhovuje mi, keď si spoločne sadneme a určujeme a hľadáme, čo funguje a čo nie. Od začiatku som vedel, že to pro mňa nebude ľahké táto, pretože jednoducho nemám až zas také dobré oko na hlavy a päty. Na to som príliš impulzívny a emotívny. Nedokážem uplne sledovať všetky hlbšie vzťahy a súvislosti, čo do štruktúry predstavenia. Aj z tohoto dôvodu som rád, že som dramaturga mal. Aj keď Ján Zaťko nie je priamo dramaturgom z povolania, ale je to človek, ktorý je fascinovaný tanečným umením a pre mňa je dôležité, že má vzťah k divadlu ako takému. Napokom si výborne rozumieme. Máme profesne spoločné náhľady na predstavenia a on naviac aj zdravé racionálne zmýšľanie, čo je pre dramaturga (chladná hlava a racionálny vhľad) myslím potrebné. Dokáže sa na veci pozerať s odstupom a při tom byť rovnako ponorený. To považujem za Janovu veľkú devízu. Je to pre mňa tiež dobrá skúsenosť a myslím si, že aj ostatní choreografovia by niekedy mali siahnúť po dramaturgovi. Napokon, už sa to deje. Vertedance siahlo po dramaturgičke, p. Pilátovej v predstavení The Brave.

Moje další otázka bude trochu jedovatá, ale .... Cena Sazky už několika choreografům jakoby zlomila vaz. Neměl jsi strach?
Samozrejme svojim spôsobom som mal strach, ale... Já nie som veľkým vyznávačom súťaží. Ak dostanete cenu vzniká tu taký divný efekt a sice, že som obdržal cenu a teraz sa odo mňa očakáva „veľká vec“. Pro mňa tvorba nie je otázkou získania nejakej ceny a ani kvalita predsatvení nezávisí od obdržania akýchkoľvek cien. Je to otázka času, priestoru, vzťahov a ďalších vecí. Aj cez to, čo hovorím tak ten strach tu bol. Vzhľadom na to, že žijeme v spoločnosti a dobe v akej žijeme. Ľudia niečo očakávajú, tí od ktorých sa očakáva sa pýtajú, čo na to povedia tí, čo očakávajú. Na druhú stranu to bola pre mňa nová skúsenosť a chcel som ju využiť. Ak by to aj nevyšlo, je to vlastne jedno. Dostal som šancu.

Ano, ale nemáš strach, že pohled některých diváků bude zkreslen tou částkou, která ti byla na choreografii poskytnuta?
Nechcel som se nechať tlačiť týmto smerom a to len preto, aby kritici, či porotci Sazky mali dobrý pocit (aby videli), že som adekvátne využil finančnú čiastku. Sú tu dve věci celkom odlišné a nezlúčiteľné. Je Cena Sazky ako ocenenie určitého diela a potom je dielo, ktoré na základe toho ocenenia má byť vytvorené. A to môže zafungovať a nemusí.

Tvoje premiéra byla zahajovací představením na festivalu Hybaj ho.  Já tuším nějakou tvoji spojitost s produkcí, můžeš to nějak přiblížit?
To je idea Lucie Kašiarovej, to ona s tým prišla a ja jej len trochu pomáhám. Myšlienkou tohoto festivalu je prezentovať slovenskú tvorbu, ale nie tvorbu vznikajúcu iba na Slovensku. Má to aj ďalší rozmer. Chceli sme priviesť rostrúsených Slovákov (choreografov, tanečníkov) po svete. A pretože je nás pár v Prahe, zákonite sme to situovali do Ponca, na scénu kde pôsobíme. Na Slovensku nemáme žiadne podobné zázemie jako napr. Ponec, ako v Čechách všeobecne. Aj preto je veľká časť nás vo svete a toto bola príležitosť dostať sa k sebe, stretnúť sa v rámci jednej platformy. Okrem tanečných predstavení sme naviac reflektovali aj skutočnosť, že sa na Slovensku začali točiť tanečné filmy a prezentovalo sa teda aj niekľko snímkov.

Nemáš pocit, že nás trochu válcujete?
Bol by som nerád, aby to takto pôsobilo, aby to tak Češi vnímali. Za seba mám možnosť povedať, že som veľmi rád, že tu som. Ak by som nebol prijatý, tak tu samozrejme nie som. Tuná sú však diváci veľmi otvorní slovenskej „vlne“. Možno to je jednoducho aj tým, že slovenská tvorba je predsa niečim iná a priťahuje české obecenstvo. A to nehovorím len o tanci. Slovenský divadelný festival v Prahe má tiež veľký úspech. Mieru úspešnosti určujú diváci. Ak by na „Slovákov“ do divadla nechodili tak by sme si veľa asi nezahrali.

Plánuješ dál dobývat svet?
Zatiaľ ostávam v Prahe. Nemám pocit, že by som sa chcel ďalej ako choreograf posúvať, niekam západnejšie do Európy. Ako tanečník, to záleží od projektu, ale určite neodcházam. A na Slovensko? Chcel by som sa snáď raz vrátiť, asi mnohí z nás (Slováci – tanečníci v zahraničí) by chceli, ale u nás sú momentálne tie podmienky ďaleko horšie a tak môžme byť radi, že vy nás mate radi, že ďalej za hranicami nás tiež majú radi - aspoň trochu (smích). Ale chcem samozrejme raz späť domov, kam patrím. Necitím sa však jako vydedenec, to nie. Miesta na zemi je dosť.

Co vlastně děláš, když netancuješ?
Posledné dva roky už tancujem viac než dosť. Pomaly balansujem aby som nemusel skákať z projektu do projektu. Je fajn, že si môžem vyberať. Najviac spolupracujem momentálne s Karin Ponties. A keď netancujem, stávam kľudne  až o štvrtej poobede, čítam, plavem. Mám proste voľno a nerobím nič. Aj to je dnes dobré vedieť – zastaviť sa, stáť a len tak byť.

 

Rozhovor připravila Zuzana Smugalová
Foto: Zuzana Ligeti                                                                 listopad 2007

 

Nahoru

Taneční kalendář:

<<   >>
>>DIÁŘ NA CELÝ MĚSÍC<<
po ut st čt so ne
  •  

Tento den na pořadu:

  •  
 
*pro další akce vyberte den (měsíc) v kalendáři
Licence Creative Commons
Taneční aktuality.cz, jejímž autorem je Taneční aktuality o.p.s., podléhá licenci Creative Commons Uveďte autora-Neužívejte dílo komerčně-Nezasahujte do díla 3.0 Česko .
Vytvořeno na základě tohoto díla: www.tanecniaktuality.cz
Podpora a partnerství: