Se slovenskou choreografkou Martou Polákovou

18. 9. 2014 rozhovory

Autor Kristina Soukupová

Marta Poláková je jednou z první generace nezávislých tvůrců na Slovensku. Po delší pauze se vrací na jeviště i jako tanečnice - do Prahy přiváží své nové sólo. Zeptali jsme se na něj i na další aktivity této zkušené umělkyně a pedagožky. Na festivalu Hybaj ho! vystoupíte se svým sólem SOLO Endings/Beginnings… Co bylo impulzem k jeho vytvoření?
Impulzov bolo viac, ale najsilnejším bola skutočnosť, že som minulý rok dosiahla zaujímavý vek – päťdesiat rokov. Prirodzene ma to viedlo k zamýšľaniu sa nad súvislosťami. V priebehu viac ako dvadsaťročnej choreografickej tvorby som nazbierala veľa skúseností, ale stále som si nebola istá tým, kde sa nachádzam. Nevedela som to uchopiť a jediným riešením sa mi zdalo hľadať odpovede cez tanec. Musela som zmobilizovať všetku svoju odvahu a pevnú vôľu, aby som sa popasovala so svojím telom, pretože som na javisku naposledy tancovala pred ôsmimi rokmi a myslela som si, že sa už naň nevrátim. Pracujem so svojím telom už veľa rokov podľa princípov rôznych body-mind techník a je to nekonečný dialóg. Pozorujem, ako sa moje telo mení dôsledkom toho, ako s ním pracujem a zároveň cítim, že začína byť stále krehšie. Vek je faktor, ktorý robí telo na javisku zraniteľnejšie. Verím však, že telo má v každom veku svoju osobitú výpovednú silu. Preto som sa odhodlala vychádzať vo svojom sóle z pocitov a myšlienok, ktoré mnou v tomto období prechádzajú. Je teda o zraniteľnosti, odvahe, obmedzeniach, ktoré nám život prináša, alebo ktoré si kladieme nevedomky sami. Jste představitelkou první generace nezávislých tvůrců současného tance na Slovensku. Jak se díváte na současnou situaci a postavení tance na Slovensku?
Hm, je veľmi ťažké neodpovedať pesimisticky. Som však optimistka, a preto sa snažím hľadať spôsoby, ako môžem tejto situácii pomôcť.
Sledujete taneční dění i v České republice? Jak a čím se mohou čeští taneční tvůrci inspirovat u těch slovenských?
Celkom určite sa môžeme inšpirovať navzájom. Každý máme svojský spôsob umeleckého vyjadrenia, osobitú kvalitu pohybu, ale aj veľmi veľa spoločných čŕt, ktoré sa vytvorili desiatkami rokov v spoločnom štáte, a myslím, že sa ešte nestihli celkom vytratiť. Teší ma, že vzniká veľa spoločných projektov slovenských a českých tanečníkov, aj vďaka tomu, že mnoho Slovákov pôsobí v Prahe. Krásnym príkladom je Alt@rt, kde Lucia Kašiarová neúnavne vytvára prostredie pre spoločné kontakty.
Vedete Labanův ateliér Bratislava, můžete přiblížit jeho činnost?
Labanov ateliér Bratislava je platforma pre pohyb a tanec, ktorá sa prednostne zaoberá výskumom pohybu založenom na odkaze Rudolfa Labana, najvýznamnejšieho teoretika pohybu 20. storočia a rodáka z Bratislavy. V roku 2008 som získala certifikát v Labanovej analýze pohybu na Laban/Bartenieff Institute of Movement Studies v New Yorku. Odvtedy sa aktívne snažím toto poznanie, ktoré považujem za veľmi cenné, čo najviac zakomponovať do svojej pedagogickej i choreografickej práce. Spolu s ďalšími kolegyňami organizujeme vzdelávacie aktivity (letnú školu, akreditované vzdelávanie pre učiteľov ZUŠ, konferencie), do ktorých Labanove pohybové teórie aplikujeme a toto poznanie na Slovensku šírime.

Co vás v současné době nejvíce zaměstnává
Momentálne vrcholia prípravy prvého Tanečného kongresu 2014 – TANEC.SK, ktorý spoluorganizujem so svojou kolegyňou Ivicou Liszkayovou prostredníctvom Centra výskumu Hudobnej a tanečnej fakulty Vysokej školy múzických umení. Uskutoční sa koncom septembra v Bratislave. Mám už skúsenosti s organizovaním dvoch medzinárodných labanovských konferencií, ale toto je dosť výnimočná záležitosť a dávame si záležať na tom, aby mala pozitívne výstupy. To však záleží od aktivity celej komunity, tak uvidíme.
Co pro vás znamená svoboda objevovat tanec?
V tanci je nevyhnutná obrovská disciplína, ale pokiaľ nie je kompenzovaná slobodou, takému tancu niečo významné chýba. Táto rovnováha vzniká v momentoch prepojenia tela a mysle. Ako tie momenty predlžovať, je, tuším, celoživotné objavovanie.