Undina, Medea/Equus, Gala – Nenaplnené baletné očakávania v Moskve

Undina (Ekaterina Krysanova, Igor Cvirko). Foto: D. Yusupova.

Prvou divadelnou návštevou baletného moskovského „maratónu“, ktorý zahŕňal predovšetkým praktické a teoretické hodiny na Škole klasického tanca, bolo pomerne nové repertoárové predstavenie Veľkého divadla Undina. Choreografiu na hudbu Hansa Wernera Henzeho vytvoril Viačeslav Samodurov, ktorý sa tiež podpísal pod nové libreto. Inscenačný tím doplnil scénický výtvarník Anthony Macilwayne a kostýmová návrhárka Elena Zaytseva.

Samodurova Undina pohybovým slovníkom a súčasnejším dizajnom určite nezodpovedá tradičným predstavám o balete na doskách Boľšoho teatra, ale je pokusom o individuálny pohľad choreografa na moderný balet.

O to zaujímavejšie bolo sledovať, ako sa klasicky školení interpreti vysporiadali s modernejšími vyjadrovacími prostriedkami. Pozitívnym príkladom v spomínanom kontexte bola Ekaterina Krysanova (Undina), ktorá disponuje plastickým pohybom i silnou technikou. Nadprirodzenosť svojej postavy umocnila neidentifikovateľným výrazom tváre. Jej reálnym protipólom bol technický Igor Cvirko (utečenec), ktorý s Krysanovou tvoril takmer dokonalý tanečný pár. Sólisti však nedostali priestor ukázať techniku a vzhľadom na celkovo nevydarenú dramaturgiu predstavenia ani herecké kvality.

Samodurova inscenácia je totižto len veľmi ťažko čitateľným sledom obrazov, prepojených len hudbou a záhadnou intuíciou, ktorú divák nedokáže rozlúštiť ani po prečítaní informácií v bulletine. Dôkazom dramaturgickej absencie je pas de huit, ktoré sa zrazu objaví medzi choreografiami Undiny (a zboru Undín) a Utečenca (a pánskeho zboru – utečencove druhé ja) a ktoré nijako nesúvisí s dejom, a dokonca nezapadá do baletu ani štýlovo. Ide o divertissement, ktorý choreograficky čerpá z balanchinovského štýlu s presahom až k štýlu Waynea McGregora. Paradoxne, štýlovo nejednotné číslo bolo z celého predstavenia najlepšie, krokovo najkomplexnejšie a jeho časti by sa pokojne mohli využiť ako samostatné tanečné fragmenty.

Spomedzi interpretov treba vyzdvihnúť najmä sústredené výkony Alexandra Vodopetova, Denisa Medvedeva, Artura Mkrtchyana a Antona Savicheva. Pomerne rozpačito pôsobil ženský zbor, ktorý bol nejednotný napriek hlasnému rátaniu jednej zo zboristiek (hlasné rátanie bolo počuť minimálne do ôsmeho radu).

Ďalší divadelný večer patril návšteve predstavenia súboru, ktorý sa od veľkých moskovských súborov (Boľšoj balet, balet Divadla Stanislavského a Nemiroviča Dančenka, Kremeľský balet, Balet Novej opery, Divadlo klasického baletu Kasatkiny a Vasiljova) pomerne výrazne odlišuje, a to nielen svojou veľkosťou, ale najmä repertoárom. Balet Moskva je jediným tanečným súborom na území hlavného mesta Ruska, ktorý sa venuje modernému a súčasnému tancu (súbor má dve tanečné zložky: klasickú a súčasnú).

Večer Medea/Equus odohral súbor na javisku konštruktivistickej budovy zo sovietskej éry Kultúrneho centra ZIL. Prvá časť programu patrila známej antickej dráme Medea, v ktorej hlavná hrdinka zo žiarivosti zabije vlastné dieťa. Choreograf Kirill Simonov sa snažil priblížiť krutý príbeh divákom skôr jej pohľadom než na neho nazerať zvonku. Vytvoril pomerne intímne dielo s malým obsadením, ktoré je z veľkej časti monológom postavy. Ide o akúsi retrospektívu. Výprava zodpovedá osobnej výpovedi, je minimalistická. Simonov, podobne ako pri inscenáciách v Košiciach, použil neoklasický pohybový slovník, v ktorom podstatnú časť zohrávajú pohyby horných končatín.

Interpretačne zaujala najmä hlavná postava v podaní Aliny Khasenovej (ostatné postavy boli skutočne len epizódne). Khasenova ukázala Medeu ako citlivú ženu, ktorá nedokáže v ťažkej situácii nájsť iné východisko ako hroznú pomstu. Napriek veľmi zaujímavým dramaturgickým a choreografickým počinom bola Simonovova jednoaktovka s hudbou Pavla Karmanova v globále málo dynamická a ešte menej dramatická.

Po prestávke nasledovalo dielo Equus, ktoré je inšpirované Majakovského vetou: „V každom z nás je kúsok koňa.“ Choreografi Anastasia Kadruleva a Artyom Ignatiev ponúkli publiku pohľad na náročnosť tanečnej profesie (v prenesenom význame, že drú ako kone). Jednoaktovka bola situovaná do prostredia baletnej sály, na ktorej sa striedajú tvrdo pracujúci tanečníci. I keď bolo na scéne trochu klišé ako napríklad baletný majster s bičom, tancovanie do odpadnutia, pot a podobne, choreograficky sa medzi jednotlivými časťami dali nájsť zaujímavé momenty. Autori vychádzali z techniky klasického tanca, ženy boli na špičkách, ale na rozdiel od Simonovovej prvej časti, pohyb v Equus pôsobil bohatším a plastickejším dojmom. Z interpretačne silnejšej mužskej časti súboru vynikol technicky i výrazovo plastický Hajato Nisidzima. Pozitívne zarezonovala minimalistická hudba súčasného skladateľa Alexeia Aiguia, ktorý ju aj naživo interpretoval.

Posledným a najočakávanejším predstavením počas moskovského pobytu bol Gala koncert baletných umelcov Veľkého divadla. Dramaturgia siahla po choreografiách Maria Petipu, Jurija Grigoroviča, Viktora Gzovského, Asafa Messerera, Agrippiny J. Vaganovovej, Vasilija Vajnonena, Johana Kobborga a Fredericka Ashtona.

Gala koncert sa začal pas de deux z baletu Talizman s Dariou Chochlovou a Viačeslavom Lopatinom. Chochlova tancovala neisto a strnulo, čo sa prejavilo najmä na jej port de bras, koordinácii i prejave. Lopatin napriek zlému úvodu, keď skoro skončil na zemi, podal nakoniec technicky veľmi slušný výkon.

Nasledovalo známe dueto Jarné vody s Annou Tikhomirovou a Artemom Ovčarenkom, ktoré však bolo po pár taktoch prerušené kvôli zdravotným problémom sólistky.

Rozpačitú náladu v hľadisku sa nepodarilo zvrátiť ani Diane Kosyreve v pas de deux z baletu Plamene Paríža. Sólistka akoby v rýchlom tempe zabudla, že klasický tanec sa vykonáva en dehors. Mužskú energiu stelesnil na scéne jej partner Igor Cvirko, ktorý zaujal svojim ľahkým allegrom a živelným výrazom.

Domáce publikum s očakávaním uvítalo na scéne Nataliu Osipovu, ktorá s Artemyom Belyakovom zatancovala pas de deux z baletu La Sylphide. Nedokážem sa stotožniť s Kobborgovou úpravou Bournonvillovej choreografie a tým pádom ani so štýlom, akým bolo toto pas de deux interpretované. Osipova prirodzene chcela na domácej pôde ukázať svoje prednosti: skok a rozsah dolných končatín, čím z romantickej Sylfidy urobila cirkusovú akrobatku s nedopnutými kolenami. Belyakov sa snažil držať sa viac v štýle, no keďže romantický balet je predovšetkým o baleríne, situáciu nezachránil.

Prvú časť uzavrelo pompézne Grand pas classique hongrois z baletu Raymonda s Ekaterinou Krysanovou a Dmitrijom Gudanovom. To, čo malo byť vyvrcholením prvej časti programu, sa zmenilo na baletné faux pas. V prvom rade osem zborových párov už pravdepodobne ani nemohlo byť viac rozhádzaných: horné končatiny v rôznych polohách, pracujúce dolné končatiny v rôznych výškach, stojné doslova paralelné, a to nehovorím o ôsmich individuálnych hudobných akcentoch pri zdvihoch. Gudanov v úvode adagia neudržal Krysanovu v sedačke na ramene a ona sa na oplátku na neho do konca pas de deux ani nepozrela. Za zmienku stojí variácia Raymondy, kde Krysanova ukázala svoju osobnosť a zatancovala ju veľmi elegantne. To sa však nedá povedať o Gudanovovi, ktorý síce zatancoval variáciu pomerne čisto, len mu akosi neostali sily na to, aby sa odlepil od zeme. Milým prekvapením boli Štyria gavalieri v podaní Ivana Alexejeva, Michaila Kočana, Dmitrija Efremova a Artura Mkrtčiana. Toto číslo väčšinou odhalí slabiny baletných súborov, ale v podaní spomínaných umelcov šlo o ukážku akademickej tanečnej techniky.

Počas prestávky bolo divákom oznámené, že baletný bonbónik Duch ruže s Dmitrijom Gudanovom je zrušený. Druhá časť programu teda začala Moszkowského Waltzom s Mariannou Ryžkinou a Denisom Savinom. Savin sa ukázal ako spoľahlivý partner, na ktorého sa dosluhujúca sólistka možno mohla viac spoľahnúť a zároveň sa viac na scéne uvoľniť.

Skutočne profesionálny výkon prišiel na javisko s Nataliou Osipovou a Vjačeslavom Lopatinom v Márnej opatrnosti. Obaja sólisti predviedli stopercentný technický výkon doplnený prirodzeným neafektovaným výrazom a mňa sa konečne zmocnil pocit, že sedím na gala koncerte svetoznámeho Veľkého divadla.

Aj nasledujúce pas de deux spĺňalo interpretačné atribúty kvality Veľkého divadla. Diana a Akteon v podaní Ekateriny Krysanovej a Igora Cvirka boli dokonalou ukážkou ruskej školy. Široký a pritom elegantný pohyb, technická bravúra, veľké gestá, oduševnený výraz. Jediné zaváhanie v interpretácii bolo kvôli prehnane rýchlemu tempu v code, pri ktorom Krysanova takmer skončila pri tour dégagé na zemi.

Rozšafnú atmosféru upokojila Umierajúca labuť Anny Nikuliny, ktorá svojim krásnym port de bras doslova preplávala javiskom. Záverečným číslom vzdalo Veľké divadlo nepriamo česť francúzskej baleríne Yvette Chauviré, ktorá zomrela len pár dní pred gala koncertom.

Grand pas classique v choreografii Viktora Gzovského zatancovali Olga Smirnova a Semion Čudin. Toto záverečné pas de deux malo v porovnaní s predchádzajúcimi číslami úplne inú interpretačnú kvalitu. Ani jeden zo sólistov nie je odchovancom moskovského učilišťa (Smirnova je absolventkou Vaganovovej učilišťa v Petrohrade a Čudin je absolventom Novosibírskeho choreografického učilišťa), čo sa výrazne podpísalo na štýle a čistote predvádzanej choreografie. Kvalitatívne bolo Grand pas classique bezpochyby zlatým klincom večera, čo sa prejavilo aj na potlesku vypredaného divadla.

Veľké očakávania od moskovských predstavení boli naplnené len čiastočne, v prípade Veľkého divadla by sa dalo hovoriť o sklamaní. Nebyť platených brigádnikov, ktorí roztlieskavali publikum a neustále kričali bravo, bol by aplauz publika vlažný (je veľmi nepríjemné, keď má takýto roztlieskavač miesto priamo za vami, alebo vedľa vás; dosť negatívne to môže ovplyvniť celý váš večer). Výkony umelcov len zriedka nadväzovali na kvalitu tanečných legiend, ktoré stáli na javisku Boľšoho v minulosti. Dramaturgia stavila všetko na domácu „ruskú kartu“ (s výnimkou Ashtona a Kobborga), čo je v absolútnom poriadku, ale kvôli dynamike celého programu by sa žiadal štýlovo bohatší program. V konečnom dôsledku je v repertoári Boľšoho aj Balanchine, Ek či Maillot.  

Písané z predstavení 19., 21. a 22. októbra 2016, Nová scéna Veľkého divadla a Balet Moskva – ZIL Cultural Centre, Moskva.

Undina
Hudba: Hans Werner Henze
Choreografia a libreto: Viačeslav Samodurov
Scénický dizajn: Anthony Macilwayne
Kostýmy: Elena Zaytseva
Svetelný dizajn: Simonn Bennison
Premiéra: 24. jún 2016  

Medea/Equus   Medea
Choreografia: Kirill Simonov
Hudba: Pavel Karmanov
Scénický dizajn: Emil Kapelush
Kostýmy: Stephanie von Graurock
Svetelný dizajn: Tadas Valeika  

Equus
Choreografia: Anastasia Kadruleva a Artyom Ignatiev
Hudba: Alexei Aigui
Scéna: Emil Kapelush
Kostýmy: Stephanie von Graurock
Svetelný dizajn: Tadas Valeika
Premiéra: február 2013  

Galakoncert baletných umelcov Veľkého divadla  

Pas de deux z baletu Talizman
Hudba: Riccardo Drigo
Choreografia: Marius Petipa  

Jarné vody
Hudba: Sergej Rachmaninov
Choreografia: Asaf Messerer  

Pas de deux z baletu Plamene Paríža
Hudba: Boris Asafiev
Choreografia: Vasilij Vajnonen  

Pas de deux z baletu La Sylphide
Hudba: Herman Severin Løvenskiold
Choreografia: Johan Kobborg (podľa Bournonvilla)  

Pas classique hongrois z baletu Raymonda
Hudba: Alexander Glazunov
Choreografia: Jurij Grigorovič podľa Petipu  

Waltz
Hudba: Moritz Moszkowski
Choreografia: Vasilij Vajnonen  

Adagio z baletu Márna opatrnosť
Hudba: Peter Ludwig Hertel
Choreografia: Sir Frederick Ashton  

Diana a Akteon
Hudba: Cesare Pugni
Choreografia: Agrippina J. Vaganovová  

Umierajúca labuť
Hudba: Camille Saint-Saëns
Choreografia: Michail Fokin  

Grand pas classique
Hudba: Daniel Auber
Choreografia: Viktor Gzovsky