Tvrdenie, že umenie by nemalo byť politické, je nielen zjednodušujúce, ale aj zavádzajúce. Umenie je prirodzenou reflexiou spoločenského diania a reality, v ktorej vzniká. Preto je legitímne – a v súčasnom kontexte až nevyhnutné – reagovať umeleckými prostriedkami na situáciu, ktorá sa čoraz viac prejavuje ako výkon mocenskej kontroly, pripomínajúcej autoritárske tendencie, namiesto demokraticky fungujúcej podpory kultúrneho sektora, ktorý má ministerstvo spravovať.
Ministerka kultúry spolu s generálnym tajomníkom služobného úradu MK SR Lukášom Machalom, ktorí vedome a majoritne propagujú „tradičnú slovenskú kultúru a žiadnu inú,” systematicky presadzujú vlastné názory a estetický vkus, čo nepatrí k poslaniu ani oprávneniam ich funkcií. Prepúšťanie osôb vo vedúcich pozíciách zriaďovaných inštitúcií a ich nahrádzanie „pohodlnými“ nominantmi, ktorí majú napĺňať predstavy politickej moci, výrazné obmedzenie alebo de facto paralyzovanie fungovania Fondu na podporu umenia (FPU) – ktorý bol dlhodobo jedným z hlavných pilierov podpory rôznorodej kultúrnej produkcie v regiónoch Slovenska – verejné znevažovanie umeleckých prejavov, dehonestovanie menšinových žánrov a opakované neľudské, hodnotovo nedemokratické vyjadrenia predstaviteľov rezortu. To všetko vytvára prostredie systematického tlaku a diskreditácie.
Pri spätnom pohľade na verejné vystúpenia aktuálnej ministerky kultúry (ve funkcii od 2023), napríklad v relácii TV Slovan (v ktorej figurovala ako hlavná moderátorka), je zrejmé, že osoby s takýmto postojom by nemali rozhodovať o prítomnosti ani budúcnosti kultúry na Slovensku. Kroky súčasného vedenia ministerstva nevyhnutne vyvolávajú reakcie – minimálne zo strany tých, ktorých sa tieto zásahy bezprostredne dotýkajú a ktorí majú prostredníctvom umeleckej tvorby možnosť a zodpovednosť o situácii verejne prehovoriť.
Jedným z výrazných príkladov bola 24.–25. apríla 2025 protestná performancia „Pozor, padá kultúra“ autora Yuriho Korca. Išlo o 24-hodinovú performanciu pred budovou MK SR, ktorá nielen jasne pomenovala stav kultúry, ale zároveň veľmi ľudským spôsobom poukázala na solidaritu, súdržnosť a vzájomnú podporu performerov a performeriek, ktorí sa počas 24 hodín striedali v akte fyzického padania.