„Česká“ pantomíma na Slovensku

27. 1. 2014 osobnosti

Autor Juraj Benčík

Česká kultúra je vo všeobecnosti viac napojená na svetové kultúrne dianie. Pravidelne skôr ako Slovensko absorbuje vplyvy zo západného civilizačného zdroja. Slovensko ich následne, po malých sústach, od bratov Čechov začne uchlipkávať. Pri inšpiráciách v pantomíme je to stále rovnaké, nič sa nezmenilo. Aj v 21. storočí sa pantomíma na Slovensku takmer vôbec nevyučuje. Náhodne sa s ňou ako s doplnkovým či voliteľným predmetom môžu stretnúť študenti na hudobno-dramatických odboroch niektorých konzervatórií. Na akademickej pôde sa s ňou (okrem sporadických workshopov) nestretnete vôbec. Mladí slovenskí mímovia majú možnosť študovať pantomímu iba v zahraničí. V susednej Českej republike si vyberajú z dvoch akademických možností - Ateliér klaunské scénické a filmové tvorby na JAMU v Brne či katedra pantomímy na HAMU v Prahe. Súzvučnosť mladých slovenských a českých mímov Prvé, čo mi vyrazilo dych, keď som ich videl hrať, bola skutočná, presvedčivá viera v to, čo robia. Mladí študenti katedry pantomímy HAMU z Prahy naplno a v absolútnom duševnom i telesnom nasadení odohrali všetko, čo som v ich podaní mal možnosť vidieť. Hrali doslova o dušu. Aj na festivale vysokých umeleckých škôl v Banskej Bystrici, aj na 20. ročníku jediného slovenského festivalu pantomímy a pohybového divadla PAN 2013 v Liptovskom Mikuláši. Ulievať sa odmietli. Oddychovať alebo šetriť sa ich v Prahe našťastie zabudli naučiť. Dokázali ma presvedčiť o všetkom, čo zahrali tak, že som uveril aj tej najväčšej mystifikácii. So svojou dôverčivosťou som považoval všetko, čo mi ponúkli, za pravdu. Jednoducho absolútne veria tomu, čo robia. Milujú pantomímu a dávajú nám nádej, že vývojový skok, ktorý vyspelejšia Európa zažila v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia, sa síce s oneskorením, no možno o to nástojčivejšie uskutoční aj u nás pod Karpatmi. Medzi pražskými študentmi je aj veľa adeptov pantomímy zo Slovenska. So svojimi výkonmi boli od „českých bratov“ na nerozoznanie. Nebolo ich možné odlíšiť ničím. Rozprávali spoločnou rečou tela, ktorá je zrozumiteľná komukoľvek na našej planéte. Všetkým divákom na oboch festivaloch oznámili, že Česko a Slovensko sa chystá spoločne vstúpiť na sedem miliardový trh pre zábavy chtivých divákov s razanciou početnej a dobre pripravenej generácie mímov. Mimoriadne telesné dispozície boli v ich podaní obohatené o skutočnú odbornú, remeseln

Chlieb náš každodenný, foto: Michal Hančovský

ú znalosť pantomímy. Technicky bol pohyb očividne veľmi vedomý, často až výnimočne kultivovaný a miestami sa mihla aj iskierka pravej pantomimickej mágie - tvorby dokonalej ilúzie imaginárnej reality, ktorá fascinuje každého. Aj toho, kto nepozná, nevie, netuší ako je možné túto ilúziu v divákovi vytvoriť. Študenti nielen poznajú, ale už aj používajú mnohé remeselné telesné praktiky a sú na najlepšej ceste začiatkov duševných a duchovných praktík. Kabaret Marceau, Chlieb náš každodenný, Piráti aneb Tajemství mořské truhly Zo všetkých troch projektov, ktoré mladí Česi a Slováci predviedli na festivaloch, oceňujem najviac dramaturgiu a réžiu školskej práce Kabaret Marceau. Tá bola pôvodne asi len radom etúd na tému marceauovskej pantomímy. Pod vedením pedagógov sa tieto cvičenia rozvinuli do skutočne pôsobivej a dojímavej pantomimickej jednoaktovky, ktorá má už teraz plné právo byť pravidelne verejne uvádzaná na ktorejkoľvek profesionálnej scéne. Duet Chlieb náš každodenný je pre mňa, ako pre Slováka, fantastickou erupciou nápadov, ktoré sú satirou na naše malé, slovenské, podkarpatské pomery. He

rečky pantomímy vytvorili cez postavy sedliačok, ktoré v krojoch tancovali ponášky na ľudové tance, obraz presnej slovenskej nátury. Súčasne vypovedali svoj jasný názor na postavenie ženy v našej stále dominantne patriarchálnej, mentálne rurálnej spoločnosti. Zaujala ma najmä osobnostná výpoveď oboch autoriek a interpretiek na súčasnú spoločenskú realitu. Záver ich vystúpenia, tak trochu očakávaný, bol dostatočne autentický na to, aby v sebe zachoval aj rozmer komického úteku sedliačok do veľkomesta, aj nastolil smútok z vyľudňovania, ktorý je spojený s tragédiou útekov mladej generácie zo zaostalejších oblastí krajiny. Celej študentskej práci by trochu prospelo presnejšie členenie a pointovanie jednotlivých situácií príbehu. Vytvorili by tak dramaturgicky ucelené, uzavreté oblúky. Okrem toho, že by vznikol štruktúrovaný celok (a tým asi aj pôsobivejší), bolo by možné jednotlivé scény uvádzať aj izolovane. Dievčatá by tak mohli využiť skeče vo svojej budúcej profesionálnej praxi a hrať ich častejšie. Štyridsať minútová kreácia, v tejto dramaturgicky a režijne skôr iba načrtnutej forme, je ako celok málo nosná a menej použiteľná pre širokú verejnosť. Projekt Piráti aneb Tajemství mořské truhly už nemožno považovať len za obyčajnú študentskú prácu. Má ambície byť plnohodnotným repertoárovým titulom v profesionálnom divadle, ktoré dúfam, ba priam verím, v blízkej budúcnosti v Prahe vznikne. Bolo by nielen priestorom na tvorbu, ale hlavne dôstojnou možnosťou na to, aby sa absolventi skutočne mohli živiť svojim umením - aby ho mohli v profesionálnych podmienkach hrdo ukazovať celému svetu. Aj po rozdelení republiky máme v divadle bez slov spoločné úplne všetko Zamýšľal som sa pri výkonoch mladých českých a slovenských mímov nad tým, ako sa československá profesionálna pantomíma za takmer sedem desaťročí svojej oficiálnej existencie vyvinula a kam až dospela. Zámerne používam pojem československá, pretože v Prahe a Čechách pôsobilo a pôsobí veľmi veľa slovenských profesionálnych mímov. O chvíľu tam bude asi aj viac pedagógov pantomímy pôvodom zo Slovenska. Slovenskí mímovia študujú v Prahe a v Brne a pôsobiť budú, dúfajme, aj na Slovensku. Na festivaloch v Banskej Bystrici a v Liptovskom Mikuláši svoju misiu začali. Vystúpenia „Pražákov“ boli inšpiratívnou provokáciou. Oznamom o tom, že napriek rozdeleniu republiky pred dvadsiatimi rokmi v divadle bez slov máme zatiaľ spoločné úplne všetko.