Cirkus – Hlavne držať pokope!

Bílá holubice. Foto: Archiv Studia Alta.

Autor: Barbora Forkovičová

Členovia Bílej holubice sa v tomto predstavení menia na artistov kočujúceho Cirkusu Cirkusato. Ich vodcom je samozrejme Principál, ktorý celú skupinu stmeľuje, naviguje ju počas cesty z jedného mesta do druhého, no zároveň je skvelým organizátorom a cirkusovým podnikateľom (pri predávaní vstupeniek publiku neváha poskytnúť zľavy ako napríklad „dvaja za cenu troch“ a podobne).

Skôr než sa nám artisti predstavia v niekoľkých cirkusových disciplínach, sledujeme ich putovanie krajinou. Spoločne prekonávajú rôzne prekážky, musia sa brodiť blatom či sa skryť pred búrkou. Pod starostlivým a láskavým vedením Principála, no hlavne vďaka vzájomnej súdržnosti všetko hravo zvládnu. Sila týchto cirkusantov je v ich jednote: vždy berú ohľad na každého z nich a navzájom si pomáhajú.

Súdržnosť sa ukazuje aj v momentoch, kedy skupina zabudne na povinnosti a necháva sa unášať fantáziou. Keď sa im na ceste podarí získať šarkana výmenou za veľkú lízanku, dlhú chvíľu s ním „poletujú“ po celom javisku a zabúdajú pri tom na svoje ťažkosti a záväzky. V skupine sa jemnými pohybmi otáčajú za šarkanom, sledujú ho a každý sa ho snaží zachytiť.

Na druhej strane si však dokážu kamarátstvo užívať aj nezbednejším spôsobom. Keď sa pred búrkou schovajú pod stany a na zahriatie si vypijú za kalíštek alkoholu, veselo spievajú a tancujú – nik však nemyslí na ranné vstávanie a cestu do mesta, kde majú vystupovať. V tomto momente nastáva aj najväčší konflikt – Principál sa na nedisciplinovaný súbor nahnevá a rozhodne sa odísť do iného cirkusu. Artisti ho však usilovnou prácou pri nacvičovaní svojich čísel presvedčia, aby sa vrátil, a tak môže začať očakávaná cirkusová show.

Nasleduje rad „tradičných“ cirkusových disciplín, ale aj jedinečných umeleckých skvostov, akými sú napríklad krotiteľka múch spolu s dvoma obrovskými muchami (artistky húpajúci sa na závesných šáloch), silák s náramne ťažkými činkami či klaunské číslo, pri ktorom nemôžu chýbať konfety a fingovaná klaunova smrť. Dve artistky predvádzajú akrobaciu na šáloch, dve chôdzu po lane (ktoré je však iba imitované) a vrcholom je rozhodne vrhač nožov – jeho dýky sú totiž predstavované akrobatkami. Tie sa vždy iným, vtipným spôsobom vrhajú na Principála, ktorý netradične figuruje ako priviazaná asistentka. Jedna ľudská dýka svižne beží rovno k nemu, druhá, agresívnejšia, predvádza pohyby podobné kung-fu a bojovne sa zabodáva tesne vedľa Principálovho boku.

Okrem vtipného cirkusového programu tak členovia Bílej holubice alias Cirkusu Cirkusato ukázali hlavne dôležitú stránku akéhokoľvek spolunažívania a spolupráce – a to potrebu tolerancie a rešpektu voči každému v skupine. Handicapovaní tanečníci našli v profesionáloch oporu a priateľskú ruku ochotnú pomôcť. Profesionáli v nich zasa našli inšpiratívne osobnosti a partnerov pri tvorbe. Tanečníci sa občas vyjadrovali slovami, no celkovo v inscenácii dominovala pohybová zložka. Aj prostredníctvom nej – v súlade s ideou celého diela – dávali najavo vzájomnú súdržnosť. Do minimalistických choreografií boli zväčša zapojení všetci, často sa dotýkali či držali za ruky a tvorili tak nerozlučný celok. Jednotu udávala aj cirkusová tematika, ktorá sa odzrkadľovala aj na výrazných kostýmoch. Tie charakterizovali typické cirkusantské postavičky: základným vzorom boli pásiky vo farbách bielej, čiernej a červenej, klauni mali obrovské červené kučeravé parochne, akrobatky jemné tylové sukničky a principál sa vynímal vo vyšívanom fraku a cylindri.

Inscenácia Cirkus je príjemným oživením starého kočovného umenia. Okrem toho je ukážkou tvorivej spolupráce skupín rôznych ľudí a zároveň tak aj výzvou ku všeobecnej spolupatričnosti.    

Psáno z reprízy 3. června 2016, Studio Alta.  

Cirkus
Režie a námět: Gabriela Krečmerová
Choreografie: Jana Ryšlavá
Scénografie: Jitka Fleislebr
Kostýmy: Monika Adamcová
Hudba: Tomáš Rossi
Pohybová spolupráce: Alžběta Kosová
Dramaturgie: Adam Gold
Produkce: Ivana Martáková