Skutočná realita spadla do Údolia

Nové formy divadla, či performance otvárajú mnohé diskusie a nové dialógy. Zaiste by značnú časť zabrala aj téma nového pojmoslovia. Pretože hranice medzi jednotlivými žánrami sú jednak čoraz krehkejšie a jednak ťažko rozpoznateľnejšie. A teda možno skutočne hovoriť o novosti. Jednou z nich je aj najnovšia kreácia Jakuba Kopeckého s názvom Údolí (premiéra 29. novembra 2008 v NoD. Roxy v Prahe). Čosi medzi inštaláciou, obrazom, grafikou a snáď aj performance. Skutočná realita a skutočný obraz. Zatiaľ. Vstupujeme do svetelnými osami zvýrazneného 3D priestoru, v ktorého strede je veľká zrkadlová skriňa. V zábleskoch silného technického svetla možno rozpoznať postavu. Krásna mladá žena, s príborom v ruke. Na troch stenách plátna a na nich prežúvajúci ľudia. Každé z nich je živé, majúc vlastný reproduktor, vydávajúc vlastné zvuky, jednajúc výhradne ‘za seba’, akoby to boli živé bábky v číchsi rukách. Neprirodzenosť ich svalových pohybov naznačuje, že ich skutočnosť je spochybniteľná a až časom divák rozpoznáva, že je v objatí pohľadov akýchsi monštruóznych replík stvorenia z mäsa a kostí. Plán je prostý, pretože skutočnosť je takisto prostá. Za slov Baudrillarda „Realita vyhnala realitu“ znejúcich z úst premenlivých tvári živá bytosť odstupuje zo svojho tela, prijíma masku a opraty, ktoré vodí neviditeľná, no všadeprítomná machina. Prirodzený pohyb sa stráca, mechanizovanie akoby preniklo po korienky unikátnej animy. Inštalácia, ktorá sa pred nami odohráva preberá atribúty náležiace najmä výtvarnému dielu, tak trochu i divadelnosti, no predovšetkým novému designu počítačovej grafiky. Performer sa stráca a stáva sa ani nie tak nedôležitým, ale skôr nahradeným. Stojí síce v centre, no všetky technológie ho zvierajú a on im ustupuje. Mechanizovaný tanec v obmedzenom priestore zrkadlového kvádra sa napokon celkom vytratí a postúpi svoje miesto silnejšiemu. Veď napokon je len súčasťou inštalácie. A divadelný priestor sa podvoľuje technickému 3D space. Scéna, či viac hrací priestor je inštalovaný s veľmi citlivou výtvarnou presnosťou. Napriek dominujúceho pocitu obludnosti si zachováva status ladenia. Jeho pohľadne kakofonické sklony však vyznievajú v čistote a exaktnosti vyjadrovania technického gesta. Prezentuje síce vymodelované obludy a masky, ale  zároveň tiež jemnosť ľudskej bytosti, ktorá nie je tak priamočiara, ale má nepoddajné zakrivenia a vrstvy v teplých tónoch, ktoré v chladných odrazoch zrkadiel či podsvetlených plátien nie sú konkurencie schopné. Naznačuje to kostým, a celkový zjav performeriek, hoci druhá v poradí už vystúpi na scénu s nabielenou tvárou. Vydychovanie života je postupné. Jednotlivé digi-plátna medzi sebou komunikujú, dopĺňajú sa, prechádzajú postupnou reformou od na ľudí sa ponášajúcich tvárí až do fyzikálnych sietí, v ktorých sme skutočne len bodmi na osi. Divák je tu celkom obklopený touto novou realitou. Môže sa v nej voľne pohybovať, nahliadať z rôznych strán a predovšetkým sa tešiť otvorenosti novým tvarom. Snáď táto začatá cesta Jakuba Kopeckého bude vyzrievať do ďalších dielov a novotvarov. Psáno z reprízy 1. prosince 2008   Anna Sedláčková

Témata článku

Tanec

POSLEDNÍ KOMENTÁŘE

to nejčtenější z tanečních aktualit

Přihlašte se k odběru newsletteru: