S Jozefem Vlkem, autorem představení Epic: „Pripadlo nám zmysluplné ponoriť sa do brechtovského sveta“
Letos se již po sedmé koná v pražském Studiu Alta festival slovenského současného divadla v Praze Hybaj ho!. Na něm vystoupí také Debris company s představením Epic. Jeho autor Jozef Vlk se na mé otázky po e-mailu rozepsal nejen o svém projektu, ale také o bahně všední kultury…
Proč jste si jako inspiraci pro Epic vybrali právě Bertolta Brechta? Čím vás jeho svět a jeho tvorba oslovily?
Celkom stručne. Neprovokujte. Prečo Brecht, znie ako fakt zaujímavá otázka. A prečo nie Brecht? Tých dôvodov pre „zakopnutie“ o Brechta bolo viac, ale hlavným dôvodom bol dramaturgický zámer. Až nápadne žijeme svoje životy v podobnej skrumáži a v dobe, ktorá pripomína dobu, v ktorej Brecht žil, fajčil, pracoval, balil kufre a cigarety, utekal pred režimom, pred deviantnou mocou peňazí, kultúrou pošliapanou malomestským vkusom atď. za svojim pacifistickým epickým človekom prefackaným realitou. Z tohto pohľadu nám pripadlo zmysluplné ponoriť sa do tohto brechtovského sveta. Zaujímalo nás všetko, čo sa ho vtedy dotýkalo, s čím pracoval a čo ho nadchýnalo, od šedého horizontu až po nemecký expresionizmus. Čo ja viem… To „prečo“ mi vychádza ako nemiestna otázka. Prečo Brecht? Prečo potom čokoľvek? Poznáte Brechta? Dýcha na vás minulosť? Trochu?
V Epic hodně pracujete s rozmanitou scénou, světelnými a zvukovými efekty, s filmem, což je poměrně odlišné od některých současných minimalistických pojetí scény. Jaký mají tyto prvky pro vás význam?
Každý jeden dramaturgický zámer, či osobná pohnútka, ktorá vedie človeka k vytvoreniu zmysluplnej mizanscény, má svoju limitáciu v energii, estetickej predstave, rozpočte a podobných často malicherných záležitostiach. Všetko horeuvedené v otázke viacmenej používame už niekoľko rokov, ale vizualita EPIC nám opäť pomohla zvýrazniť viacvrstevnatosť jedného obyčajného, možno až banálneho príbehu či konfliktu. Dá sa to takto stručne dovysvetlovať. Navyše, v tomto dualitnom prostredí príbehu zohrávajú svoju úlohu aj periférne charaktery (mačka, pes, trojprsá Mary, schizofrenik Patrik, hydrocefalus Brainer, opica, slepačia polievka, alebo kohút na víne a podobne). Čo povedia slová, nepovie vizuál, dopovie svetlo a vysvetlí pohyb. Maska herca či tanečníka na jednej strane zvýrazňuje a na druhej strane neutralizuje, zovšeobecňuje, minimalizuje. To má svoj význam práve pri debate o brechtovskom vzácnom smerovaní. Človek je tu najzaujímavejší. Bez neho nemá zmysel o čomkoľvek debatovať.
Epic se zaměřuje na zkoumání neustále se přeměňujícího konfliktu mezi prací a penězi, mezi bohatými a chudými. Dal by se tento rozpor přenést i do světa současného tance? Je například nesoulad mezi prací a odměnami tanečníků na Slovensku? A nachází se v tomto světě strana bohatých a chudých nebo jsou všichni, co se třeba finančních možností, příprav nových choreografií týče, na jedné lodi?
Epic je metaforický príbeh o človeku a o jeho ceste. A o zmysle tejto cesty. V žiadnom prípade nemá nič spoločné s existenciálnymi taľafatkami okolo konkrétnych osôb, konkrétnych peňazí, či konkrétneho rozpočtu, konkrétnej krajiny, banky, poisťovne, konkrétneho tanca… Možno sa v ňom častejšie spomínajú peniaze, než je v predstaveniach súčasného tanca obvyklé, ale veď táto scéna je vlastne divadelným žánrom, takže naozaj nemá zmysel v tomto prípade hľadať hranice súčasného tanca. Čo je divadlo a čo je súčasný tanec? Práca, peniaze, bohatstvo a chudoba. Žarty bokom. Žijeme spoločný príbeh s otvoreným koncom. Možno dvomi.
Téma letošního festivalu je 25 let – jedna generace. Co znamená toto téma pro vás?
Generácia má blízko ku degenerácii. Všetko je len otázka času. Tak.
Máte pocit, že současná generace přistupuje k tanci jinak? Vyhledává ho víc, častěji? Kdo je vůbec typický divák, pokud se to dá takto zobecnit, který navštěvuje vaše představení?
Určite pristupuje „inak“. Ľudia trčia po krk v bahne všednej kultúry. Radšej to tu ale nerozoberajme. Ja si len tu žijem po krk v bahne, pretože som tak trochu tiež sociológ, a mladí súčasníci podľa mňa tiež. Bahno je provokatívne a súčasné, a my, ktorí sme ním obklopení, hľadáme pascu na slabé stránky tej bahnitej konzistencie, ktorá sa dá kreovať a dúfame, že divák bude na to reagovať. Diváci sú naši priatelia aj oponenti, tiež trčia po uši v bahne a vyberajú si svoj večerný čas. Trávia ho s nami a my im ukazujeme naše uši trčiace z bahna a je len otázka času, kedy si tie naše uši budú pozorovať pod silnejšou optikou. A v tom zvuku prelievajúceho sa bahna, tiel, teórií, kultúry, diskurzov a našich strihajúcich uší sa vytvára obraz diváka. Uši a oči. Tak má vyzerať náš typický divák. Mal by mať uši a oči. V podstate by to mal byť človek so zmyslom pre humor a krásu. Mal by rozumieť bahnu.
Připravujete nějaký nový projekt?
Chystáme. Ale nemienime o tom viesť reč v tomto momente.
Jaroslav Slavický
Děkuji za vzpomínku na pana prof. Karla Lukšíka. Patřil jsem mezi jeho první žáky na tanečním oddělení Pražské…Karel Lukšík – Noblesa v životě i na jevišti