Letos se již po sedmé koná v pražském Studiu Alta festival slovenského současného divadla v Praze Hybaj ho!. Na něm vystoupí také Debris company s představením Epic. Jeho autor Jozef Vlk se na mé otázky po e-mailu rozepsal nejen o svém projektu, ale také o bahně všední kultury…Proč jste si jako inspiraci pro Epic vybrali právě Bertolta Brechta? Čím vás jeho svět a jeho tvorba oslovily?Celkom stručne. Neprovokujte. Prečo Brecht, znie ako fakt zaujímavá otázka. A prečo nie Brecht? Tých dôvodov pre „zakopnutie“ o Brechta bolo viac, ale hlavným dôvodom bol dramaturgický zámer. Až nápadne žijeme svoje životy v podobnej skrumáži a v dobe, ktorá pripomína dobu, v ktorej Brecht žil, fajčil, pracoval, balil kufre a cigarety, utekal pred režimom, pred deviantnou mocou peňazí, kultúrou pošliapanou malomestským vkusom atď. za svojim pacifistickým epickým človekom prefackaným realitou. Z tohto pohľadu nám pripadlo zmysluplné ponoriť sa do tohto brechtovského sveta. Zaujímalo nás všetko, čo sa ho vtedy dotýkalo, s čím pracoval a čo ho nadchýnalo, od šedého horizontu až po nemecký expresionizmus. Čo ja viem… To „prečo“ mi vychádza ako nemiestna otázka. Prečo Brecht? Prečo potom čokoľvek? Poznáte Brechta? Dýcha na vás minulosť? Trochu?V Epic hodně pracujete s rozmanitou scénou, světelnými a zvukovými efekty, s filmem, což je poměrně odlišné od některých současných minimalistických pojetí scény. Jaký mají tyto prvky pro vás význam?Každý jeden dramaturgický zámer, či osobná pohnútka, ktorá vedie človeka k vytvoreniu zmysluplnej mizanscény, má svoju limitáciu v energii, estetickej predstave, rozpočte a podobných často malicherných záležitostiach. Všetko horeuvedené v otázke viacmenej používame už niekoľko rokov, ale vizualita EPIC nám opäť pomohla zvýrazniť viacvrstevnatosť jedného obyčajného, možno až banálneho príbehu či konfliktu. Dá sa to takto stručne dovysvetlovať. Navyše, v tomto dualitnom prostredí príbehu zohrávajú svoju úlohu aj periférne charaktery (mačka, pes, trojprsá Mary, schizofrenik Patrik, hydrocefalus Brainer, opica, slepačia polievka, alebo kohút na víne a podobne). Čo povedia slová, nepovie vizuál, dopovie svetlo a vysvetlí pohyb. Maska herca či tanečníka na jednej strane zvýrazňuje a na druhej strane neutralizuje, zovšeobecňuje, minimalizuje. To má svoj význam práve pri debate o brechtovskom vzácnom smerovaní. Človek je tu najzaujímavejší. Bez neho nemá zmysel o čomkoľvek debatovať. Epic se zaměřuje na zkoumání neustále se přeměňujícího konfliktu mezi prací a penězi, mezi bohatými a chudými. Dal by se tento rozpor přenést i do světa současného tance? Je například nesoulad mezi prací a odměnami tanečníků na Slovensku? A nachází se v tomto světě strana bohatých a chudých nebo jsou všichni, co se třeba finančních možností, příprav nových choreografií týče, na jedné lodi?Epic je metaforický príbeh o človeku a o jeho ceste. A o zmysle tejto cesty. V žiadnom prípade nemá nič spoločné s existenciálnymi taľafatkami okolo konkrétnych osôb, konkrétnych peňazí, či konkrétneho rozpočtu, konkrétnej krajiny, banky, poisťovne, konkrétneho tanca… Možno sa v ňom častejšie spomínajú peniaze, než je v predstaveniach súčasného tanca obvyklé, ale veď táto scéna je vlastne divadelným žánrom, takže naozaj nemá zmysel v tomto prípade hľadať hranice súčasného tanca. Čo je divadlo a čo je súčasný tanec? Práca, peniaze, bohatstvo a chudoba. Žarty bokom. Žijeme spoločný príbeh s otvoreným koncom. Možno dvomi.Téma letošního festivalu je 25 let – jedna generace. Co znamená toto téma pro vás?Generácia má blízko ku degenerácii. Všetko je len otázka času. Tak.Máte pocit, že současná generace přistupuje k tanci jinak? Vyhledává ho víc, častěji? Kdo je vůbec typický divák, pokud se to dá takto zobecnit, který navštěvuje vaše představení?Určite pristupuje „inak“. Ľudia trčia po krk v bahne všednej kultúry. Radšej to tu ale nerozoberajme. Ja si len tu žijem po krk v bahne, pretože som tak trochu tiež sociológ, a mladí súčasníci podľa mňa tiež. Bahno je provokatívne a súčasné, a my, ktorí sme ním obklopení, hľadáme pascu na slabé stránky tej bahnitej konzistencie, ktorá sa dá kreovať a dúfame, že divák bude na to reagovať. Diváci sú naši priatelia aj oponenti, tiež trčia po uši v bahne a vyberajú si svoj večerný čas. Trávia ho s nami a my im ukazujeme naše uši trčiace z bahna a je len otázka času, kedy si tie naše uši budú pozorovať pod silnejšou optikou. A v tom zvuku prelievajúceho sa bahna, tiel, teórií, kultúry, diskurzov a našich strihajúcich uší sa vytvára obraz diváka. Uši a oči. Tak má vyzerať náš typický divák. Mal by mať uši a oči. V podstate by to mal byť človek so zmyslom pre humor a krásu. Mal by rozumieť bahnu.Připravujete nějaký nový projekt? Chystáme. Ale nemienime o tom viesť reč v tomto momente.
Josef Bartoš
Vážení komentující,bohužel, k faktickým chybám skutečně došlo, za což patří studentům i organizátorům naše omluva.…
Variations of Dreams – Zdařilý premiérový večer