Frida v Bratislave – Nie je Smrťka ako Smrťka

Frida v Bratislave – Nie je Smrťka ako Smrťka

Autor Katarína Zagorski

Libreto je poskladané k účelu dejového baletu, vynecháva preň nepodstatné kapitoly a sústreďuje sa na kľúčové momenty pohnutého života mexickej maliarky Fridy Kahlo. Sú rozpracované do realistického detailu v prepojení s výbornou scénou Jana Dušeka a kostýmami Kláry Vágnerovej vo Fridinej farebnosti. Tyč, na ktorej ostane Frida po nehode autobusu v úvode zavesená, jej v skutočnosti naozaj prešla pánvou. V zrkadle nad posteľou, kde potom trávila toľko času, z hľadiska vidíme to, čo začala sama zobrazovať na svojich obrazoch. Silné metafory nám etablujú dôveru v choreografa a vzťah k hlavnej protagonistke, ktorý nás prenáša dielom. Vďaka tomu odpustíme hocičo (druhé dejstvo sa trochu ťahá). A naopak, scéna na barlách zatancovaná so špičkou na jednej nohe a s piškótou na druhej je špica.

Hudobná koláž rôznych autorov od Elliota Goldenthala, cez Arvo Pärta po Keitha Jarretta a ďalších je s citom vybraná. Vytknúť sa jej dá iba to, že prebraním oscarovej Goldenthalovej kompozície tak trocha ťaží z účinku patriacemu k rovnomennému hollywoodskemu filmu. (Aj vizuál programového bulletinu tak ako ten filmový parafrázuje obraz Kahlo Dve Fridy.) Predstavením sa vinie motív tanga, tancujú ho Fridini rodičia, Frida s milenkou, Diego Rivera s milenkami, družina ľudí aj kostlivcova v mysli aj polovica obecenstva cez prestávku medzi dejstvami.

Balogh disponuje arzenálom ťažkého kalibru. Okrem starého dobrého choreografického remesla (myslím tým trefné vyjadrenie hudby tancom) a jednoty libreta, choreografie a réžie aj tým, čo málokto dokáže: nezamýšľame sa nad štýlom a zaradením tanečných prostriedkov, lebo sú použité tak, že ich nevnímame ako prostriedky formy, ale obsahu. Klišé, ktoré človek už obligátne od baletu očakáva, choreograf pozve na pohárik, opije a odrovná jeho vlastnými zbraňami – ako postavy Smrti, Smrťky a ich družiny. Kresba kostry sa im rysuje na blankytne modrom celotrikote, sú celkom rozjasaní a keď sa do ich danse macabre zapoja figuríny kostlivcov, z hláv im vyšľahnú ohňostroje. Presne v štýle vzťahu Fridou milovaných Mexičanov k smrti. Keď potom v druhom dejstve Frida tancuje s kostrou priviazanou o členok, veríme jej to.

Andrea Hrbková vie prežívať tragiku hlavnej postavy, ale tak ako Fridin príbeh nie je príbeh o smrti, aj ona je hlavne plná života. Potrat, zrada manžela, sestry a vždy prítomné bolesti ju prenášajú do surrealistického aztéckeho záveru. Slnko, Mesiac, zmierenie a koniec, posteľ horí ako hranica. Diego Rivera by sa určite zhliadol v Ivovi Jamborovi, aj ďalšie sólové postavy sú schopní tanečníci.

Balet Slovenského národného divadla udržuje kontakt s bývalými spolupracovníkmi, Robert Balogh, pôvodom z Nových Zámkov, tu pôsobil v osemdesiatych aj deväťdesiatych rokoch. S úspešnou produkciou Moravského divadla, ktorého baletu šéfuje, sa pred piatimi rokmi predstavil aj v Prahe. Bratislavskému publiku Frida sadla, z potlesku v stoji sa tešil aj prítomný choreograf. Vzhľadom na naše momentálne politicko-kultúrne slovenské reálie sme radi, že sme ju mohli dopozerať do konca.                                                            

Psáno z představení 30. března 2016, Slovenské národní divadlo, Bratislava.  

Frida

Libreto, choreografie a režie: Robert Balogh
Hudba: Elliot Goldenthal (Frida – Music from the Motion Picture), Astor Piazzolla & Gary Burton (The New Tango: Vibraphonissimo, Nuevo Tango, Operation), Richard Galliano (Love Day – Los Angeles Session: Sérénité, Aria), Arvo Pärt (Tabula Rasa, Miserere), Benny Goodman (The Benny Goodman Story: Down South Camp Meetinʼ, And The Angels Sing), Keith Jarrett (Lausanne)
Scéna: Jan Dušek j. h.
Kostýmy: Klára Vágnerová j. h.
Asistentka choreografa: Dana Krajevskaja
Inspicienti: Marie Burianová a Radek Vojtěch
Premiéra: 18. března 2011, hostování v Bratislavě 30. března 2016