Po abstraktne pôsobiacom úvode prichádza úsmev, tanečníci sa naháňajú – až tu, pri ich náhodných nárazoch o kontajnery je zjavné, že zvuk, čo počujeme, priamo reaguje na ich pohyb. Nie vždy je to jasné, keďže zvuk vychádza z reproduktorov (ako by sa dialo aj pri vopred pripravenej skladbe bez snímačov). Tí dvaja sa vyzliekajú donaha a na moment sa o seba zachytia v objatí, ale rýchlo sa zase obliekajú, nič to neznamená. Podobne sa nám ani vzťah medzi pohybom a zvukom nikdy úplne neotvorí. Úloha interpreta ostane v polohe dieťaťa, čo sa hrá na hudobné nástroje a čo nie je úplne ľahké počúvať. Je fajn, keď sa pri tom tanečník zaujímavo vlní, ale ide len o ornament. Pasáže v tichu sú preto tak trochu úľavou (výborný duet v stojacom kontajneri, kde nevieme, či tanečníci objímajú seba alebo stenu), ale možno by to bolo inak, keby sme mohli lepšie vniknúť do jadra veci – nového prístupu k tvorbe zvuku interpretmi.
K výskumu využitia zaujímavej technológie sa pridružila téma „ľudí žijúcich vedľa seba, každý vo svojom vlastnom svete“, ktorá ho posunula do divadelnej roviny a chladnej reality „trhovo zameraných vzťahov“. Nie však úplne presvedčivo a tak sa nedá ubrániť myšlienke, či ten výskum nestál za to, zabudnúť na jeho balenie do nejakého inscenačného produktu a nájsť preň lepší formát. Keď Dual po štyridsiatich piatich minútach končí, diváci si idú kontajnery sami vyskúšať. Možno ešte nie sme na konci...
Psáno z první premiéry 30. listopadu 2017, Nový priestor, Bratislava.
Dual
Námet a réžia: Katarína Brestovanská
Zvuk: Martin Kosorín
Svetelný dizajn: Ints Plavnieks, Martin Kosorín
Návrh a realizácia objektov: Dana Kleinert, Oliver Kleinert
Kostýmy: Erika Daxnerová
Produkcia: Katarína Zjavková
Media set: Marianna Lutková Premiéra: 30. listopadu 2017
VAŠE HODNOCENÍ
Hodnoceno 0x
Mila
Za mě...ne. Nepohoršuje, ale je to za hranicí. Pro mě je klasika klasikou. Pokud nekdo chce jít touto cestou, tak ať…Labutí jezero aneb Co nejdál od pohádky