Signál, Bez názvu – Dedinského zreteľné znamenie

Komorné priestory divadla Malá scéna STU sa pod rukami kunsthistoričky Barbary Brathovej zmenili na miesto prekypujúce mladíckym, až dravým talentom, ktorý prekonával hranice jednotlivých disciplín. Nahý muž, ktorý chytá na kopci signál – zložitý názov netradičnej vernisáže s jednoduchou pointou: priblížiť milovníkom umenia talent a tvorbu mladej generácie umelcov. A ako to už pri vernisážach kurátorky Barbary Brathovej býva, ani táto vernisáž nebola len uvedením novej kolekcie mladého výtvarníka do života, ale aj priestorom pre prezentáciu mladých umelcov z oblasti hudby a tanca. Nosnou témou, ako napovedá názov, bol signál a jeho vysielateľom bol výtvarník Benjamín Podoba. Pod pojmom signál nám v prvom rade napadne ten mobilný, prípadne wifi. Signál je však fenomén, ktorý často nevnímame a nesúvisí len s výdobytkami modernej doby. Signály nám často vysiela vlastné telo, senzibilnejší ľudia vnímajú signály z paralelných svetov, zo záhrobia, ale najčastejšími signálmi sú tie medziľudské a medzirodové. Špúlenie pier, hranie sa s vlasmi, reč tela, flirtovanie… Študent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave Benjamín Podoba vyslal jasný a odvážne provokatívny signál do sveta pomocou svojej tvorby, ktorá je do istej miery abstraktná, i veľmi figurálna. Tvary, farby, pohyby, nálady, metafory… to všetko je v jeho obrazoch. Nejasný prienik jeho tvorby s tanečným umením rozšifroval choreograf a tanečník Peter Dedinský, ktorý počas vernisáže predviedol svoje dve autorské choreografie.  Javisko zahalené do pološera postupne odhaľuje postavu prichádzajúceho muža, narastajúce svetlo odhaľuje jeho domáce oblečenie (krátke nohavice a tričko), lehátko a magnetofón. V tichu sa začína odohrávať tanečná mikro etuda s pracovným názvom Signál. Dedinský si vyzlieka tričko i kraťase. Na rade sú trenky, no v tom si všimne, že na „pláži“ nie je sám. Do červených plaviek sa veľmi obratne prezlečie pod uterákom, pohodlne uloží svoje telo na lehátko a ladením rádia sa snaží zachytiť nejaký čistý signál. Dedinského reč tela i prvé tóny Morriconeho hudby (hlavná téma z filmu Moje meno je nikto) dávajú tušiť, že jeho tanečné sólo bude balansovať na hranici grotesky. Zachytiť rádiový signál je však také obyčajné, a preto sa po scéne „tanečným krokom“ prejde výtvarník s veľkou maketou UFO. Náhodný signál od mimozemšťanov spúšťa Dedinského tanečné sólo naplnené dynamickým pohybom s prvkami pantomímy. Peter Dedinský je slovenskému publiku známy najmä ako tanečník Baletu SND s výraznými schopnosťami interpretovať súčasné choreografie. Jeho choreografický slovník začína byť čitateľný a dospelý, i keď stále v ňom cítiť inšpiráciu Lukášom Timulákom. Je spojený s podlahou, ale nebojí sa od nej odpútať.  Pri práci dolných končatín využíva prvky techniky klasického tanca obohatené o off-balansy. Nebojí sa kombinovať zdanlivo nekombinovateľné štýly bez toho, aby narušil kontinuitu vnímania publika. Signál však nie je o brilantnej technickej variácii, ale o schopnosti autora a interpreta v jednej osobe vyrozprávať absurdný príbeh pomocou výrazových prostriedkov, ktoré mu ponúka jeho telo. Komickú rovinu choreografie buduje ako súhru neafektovaných grimás, nápaditej práce rúk a plastického torza. Výsledkom je zaujímavý javiskový tvar, ktorý je invenčný, úsmevný a pohybovo zaujímavý. Úplne z iného súdka je Dedinského druhá autorská choreografia Bez názvu. Sólový výstup je tanečným monológom osamoteného a opusteného muža. Citlivé gestá adresované nejasnej skici ženy vypovedajú o obrovskej strate, ktorá je stále príliš čerstvá a napĺňa javisko i hľadisko emóciou. Stojí pred nami zraniteľný muž, dospelý vo svojom jednaní a detský vo svojej zraniteľnosti. Dedinského výraz je tak úprimný a prirodzený, že na chvíľu zabúdame sledovať jeho pohyby.  Skladba Time hudobného skladateľa Hansa Zimmera ponúka adekvátny hĺbavý priestor na to, aby Dedinský lietal po javisku s nádejou, že zachytí signál. Jeho monológ je veľmi zrelý, krokovo bohatý, štýlovo vyrovnaný a výrazovo prirodzený. Nebráni sa použitiu prvkov klasického tanca (grand jeté en tournant), ale kombinuje ich so súčasnými pohybmi rúk, ktoré hrajú dominantnú expresívnu rolu. Dynamický pohyb je zrazu prerušený pomalou civilnou chôdzou k čiernemu horizontu, Dedinský sa otáča tvárou k divákovi a upreným pohľadom do tmy sa pýta: „Si tam?“ Prichádza čakanie na odpoveď, ktorá môže mať fatálne následky. Jeho spotené telo sa hýbe v tempe zrýchleného dychu túžobne čakajúc na akýkoľvek signál. Na scénu pomaly dopadá malé biele pierko, ktoré berie tanečník do rúk. Nepatrný náznak úsmevu naznačuje úľavu, zadosťučinenie a nádej. Z Petra Dedinského sa v priebehu času stal muž – interpret a choreograf, ktorý má vlastný názor, vlastnú predstavu, dostatok fantázie i talentu. Svojimi dvomi autorskými choreografiami vyslal jasný signál. „Som tu! Viem a chcem tvoriť!“ Nezostáva nič iné ako veriť, že niekto kompetentný ho zachytí a mladý choreograf dostane šancu presadiť sa na domácej scéne. Psáno z premiéry 15. března 2016, Malá scéna STU, Bratislava, v rámci vernisáže Benjamína Podoby Nahý muž, ktorý chytá na kopci signál.   Signál
Koncept a choreografie: Peter Dedinský
Hudba: Ennio Morricone
  Bez názvu
Koncept a choreografie: Peter Dedinský
Hudba: Hans Zimmer
 

VAŠE HODNOCENÍ

A jak byste představení hodnotili vy?

Témata článku

Slovensko

Tanec

DIÁŘ PŘEDSTAVENÍ

srpen 2019

Po Út St Čt So Ne
29
30
31
1 2 3 4
5 6 7 8
9
10 11
12 13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
1
DEJTE NÁM TIP NA PŘEDSTAVENÍ

POSLEDNÍ KOMENTÁŘE

to nejčtenější z tanečních aktualit

Přihlašte se k odběru newsletteru: