Triptych – Od inšpirácie pôvodným materiálom k súčasnej tvorbe

Triptych. Foto: Archiv SĽUK.

Autor Laura Kolačkovská

Poňatie tvorby v scénickom folklorizme sa plynutím rokov neustále mení. Umelecké výtvory SĽUKu, na ktorých sa podieľajú viacerí autori, prinášajú širokú paletu programov, pričom sa neboja experimentovať aj s rôznymi novými žánrami.

Triptych je najnovší hudobno-tanečný program, ktorý mal premiéru v roku 2019 a od konca apríla 2020 je dostupný na Youtube. Okrem choreografií zo zlatého fondu súboru si môžete vychutnať aj súčasnú tvorbu. Samotný program, ako už z názvu vyplýva, je rozdelený na tri časti: Balady, Cifry a Tatry. Zároveň je dôležité pripomenúť, že tieto tri bloky nie sú navzájom prepojené ani myšlienkou, ani príbehom. Počas deväťdesiatich minút vám predstavia desať choreografií, dva spevácke a jeden hudobný vstup, pod dramaturgickou taktovkou Juraja Hamaru. Všetky časti sú sprevádzané ľudovým orchestrom prítomným v zadnej časti javiska. Nie sú využívané žiadne kulisy ani výrazné rekvizity. Atmosféru scény, ktorej autorom je Ján Šicko, dotvára veľkoplošné premietanie ornamentov inšpirovaných ľudovým výtvarným prejavom. Pod kostýmové spracovanie sa podpísala Katarína Holková. V priebehu predstavenia si diváci môžu pozrieť širokú paletu kostýmov od ľudového odevu cez kostýmy nimi inšpirované až po súčasný civilný odev.

Ako vieme, balada je naratívna pieseň, ktorá vyjadruje dramatický dej slovom, respektíve spevom. Balady v podaní interpretov SĽUKu sa snažia sprostredkovať dej obrazom a pohybom. Choreografia Odkázal kráľ sedliakom znázorňuje príbeh verbovania a boja proti Turkom. Ústrednú myšlienku vytvára žena, ktorá sa vybrala na vojnu namiesto svojho otca. Na choreografii sa podieľali traja tvorcovia Laco Cmorej, Stanislav Marišler a Ján Ševčík. Hudobného spracovania sa ujal Stano Palúch.

Ak by som vnímala Balady z hľadiska stupňa štylizácie ľudového tanca a hudby, zaradila by som ich podľa klasifikácie Ladislava Lenga jednoznačne do najvyššieho stupňa prekomponovania, v ktorom dochádza iba k inšpirácii pôvodným materiálom. Teda podstatnejší je individuálny autorský prínos (Leščák, M. – Sirovátka, O. Folklór a folkloristika. Bratislava: Smena, 1982, s. 255). Do tanca sú začlenené pohyby zo všedného života premiešané motívmi ľudového tanca z rôznych oblastí Slovenska. Je však náročné ich zaradiť do konkrétnej lokality. Autori viac využívajú techniky súčasného tanca ako techniky ľudového tanca. Vyzdvihla by som zaujímavú partnerskú prácu či kontrasty v zmysle prepojenia tanečných techník, čo tancu z kvalitatívneho hľadiska poskytlo plastickosť, mäkkosť a plynulosť pohybov rovnako ako prepojenie úrovní, kontakt s podlahou a komplexne plynulé prechody zo stoja až na zem.

V rámci kostýmov prevládajú tmavé farby. Tanečnice majú jednoduché sukne a blúzky, pričom sa mužský odev skladá z nohavíc, tričiek a viest. Oba typy sa neodlišujú od bežného každodenného oblečenia. Náznakovo sa využívajú kabáty, ktoré symbolizujú verbovanie a vojnu. Najemotívnejšou pasážou je zahaľovanie a sťahovanie ženy do plachty, ktorá sa odoberá do boja.

Druhá časť nesie názov Cifry. Toto slovo má rovnaký význam v hudbe, tanci aj v ľudovom výtvarnom prejave. Ide o ozdobu, ornament a o osobný vklad interpreta, umelca. Cifry pozostávajú z piatich choreografií od siedmych autorov a troch skladateľov. V programe cítiť zámer, a to zdôrazniť interpretačné schopnosti a vysokú technickú zdatnosť. Divákov určite upúta rozmanitý výber choreografií.

Ako prvá začína Jedna polka od Laca Cmoreja a Simony Machovičovej s hudbou Stana Palúcha v podaní troch tanečných párov odetých v kostýmoch 50-tych rokov. Táto choreografia je svieža, s prvkami akrobacie a tanečníci pripomínajú bábkové figúrky.

Ďalej pokračuje výstup Beťare od Mareka Gregu s hudobným doprovodom Petra Mikulca. Piati mužskí tanečníci vedú medzi sebou tanečný súboj. Využívajú tanečné motívy z regiónu Zemplín a rôzne dupavé motívy, ktoré majú evokovať kultúru Rusínov.  

Tretí v poradí prichádza Ženský čardáš Libuši Bachraty s hudbou Ľubomíra Gašpara. Autorka sa zamerala na lokality, v ktorých mali ženy väčšiu možnosť realizácie v tanečnom prejave. Oceňujem, že sa v poslednej dobe dostávajú na scénu ženské choreografie, pričom nejde iba o kolesové tance.

V jedinej choreografii bez hudobného sprievodu Rytmus života od Ervína Vargu, tanečníci vytvárajú tlieskaním, čapášmi a podupmi chytľavý rytmus, ktorý v jednotnom prevedení zanechá na diváka naozaj silný dojem.

Na záver známa choreografia Vyhadzovaná z Myjavska od Laca Cmoreja, Stanislava Marišlera a Jána Ševčíka s hudbou už spomínaného Stana Palúcha dá tanečníkom bezpochyby zabrať. Samotný názov je však zavádzajúci, pretože autorský prínos je značne viditeľný a bežného nepoučeného diváka môže uviesť do obrazu, že sa na Myjavsku skutočne využívali akrobatické kúsky. Autori totiž využili potenciál zdvíhačiek príznačných pre región Myjavsko.

V poslednej časti s názvom Tatry sa prezentuje tvorba autorov, ktorí sa zamerali na kultúru goralov a podtatranských oblastí (Tatry sa rozprestierajú v regiónoch Spiš, Liptov a Orava). Okrem štyroch choreografií si môžete počas tretej časti vypočuť aj hudobný vstup – kompozíciu Pri goralskej muzike od významného rómskeho skladateľa a husľového virtuóza Rinalda Oláha, ktorý niekoľko rokov pôsobil ako interpret v radoch ľudového orchestra SĽUK. 

Autorom prvých troch tancov je Stanislav Marišler pod hudobnou taktovkou Petera Mikulca. Obaja čerpali z oblastí Suchá Hora a Važec. Aj keď vieme jasne zaradiť pôvod tancov, ich štylizácia je neprehliadnuteľná.  

Poslednou choreografiou Tatranskí orli sa vraciame do 80. rokov tvorby Juraja Kubánku. Jeho tanec dopĺňa hudba od Svetozára Stračinu. Ako celok choreografia pôsobí na diváka kontrastne v idylickosti a zároveň živelnosti.

SĽUK je nepochybne významným profesionálnym telesom, čo sa odráža vysokou technickou úrovňou všetkých troch zložiek súboru. V súčasnej tvorbe experimentuje využívaním rôznych tanečných techník a vysokým stupňom štylizácie, čím posúva tvorivé poňatie kultúry. Tým všetkým spĺňa svoje poslanie ako umelecký súbor, ale osobne by som ocenila, ak by sa v repertoári nachádzali aj choreografie, v ktorých by sa využívala menšia štylizácia a kládol by sa dôraz na správne prevedenie lokálneho charakteru vybraných tancov. V radoch SĽUKu pôsobia interpreti na profesionálnej tanečnej úrovni, ktorú by mohli využiť pri práci s pôvodným materiálom. Myslím že aj v prevedení, ktoré by rešpektovalo zásady ľudového tanca, bez zbytočných pridaných efektných prvkov, je možné vytvoriť choreografie, ktoré si nájdu svoje publikum. Verím, že by tak mohli inšpirovať aj množstvo amatérskych folklórnych súborov, pretože slovenská tradičná kultúra má obrovský potenciál.

Písané zo záznamu na Youtube.

Triptych (Balady, Cifry, Tatry)
Námet, scenár a dramaturgia: Juraj Hamar
Choreografia: Libuša Bachratá, Laco Cmorej, Marek Grega, Juraj Kubánka, Simona Machovičová, Stanislav Marišler, Ján Ševčík, Ervín Varga
Hudba: Juraj Farkaš, Ľubomír Gašpar, Peter Mikulec, Štefan Molota, Rinaldo Oláh, Stano Palúch, Marek Pastírik, Svetozár Stračina
Kostýmy: Katarína Holková, SĽUK
Scéna, projekcia a grafický dizajn: Ján Šicko
Produkcia: Maroš Červenák
Réžia: Juraj Hamar, Stanislav Marišler
Účinkujú: tanečný súbor, ľudová hudba a spevácka skupina SĽUKu
Premiéra: 8. 11. 2019