Nová generace – Inšpirácia ako nádych, oživená minulosť a lyrika

Výsledky práce študentov odboru choreografie na pražskej HAMU si diváci mali možnosť pozrieť v rámci pravidelného formátu Nová generace, opätovne uvedeného v priestoroch Divadla Disk. Na množstvo predstavených choreografií bohatý večer uviedol práce šestice študentov, z ktorých je každý v inej fáze štúdia. 

Ľahkosť dychu

Večer otvorila choreografia Inspired by Air, vytvorená na hudobnú koláž z diel Maxa Richtera, Arvo Pärta a Georga Fridricha Händla. Pohybová kompozícia je výsledkom spolupráce študentov druhého ročníka choreografie Natálie Matyskovej a Jana Razimu, v spolupráci s Luciou Holánkovou. Dielo bolo v premiére uvedené 15. 12. 2018 ako súčasť formátu Bohemia balet nablízko, ktorý predstavuje študentov a absolventov vyšších ročníkov v komorných priestoroch Divadla Na Rejdišti.

V choreografii ako výsledku úvahy každého z tvorcov nad fenoménom inšpirácie, ktorá znamená nádych, rovnako ako tvorivú silu, sa odzrkadlila rôznosť prístupu každého z trojice autorov. Tá vyústila v jednote uzavretej kompozície, ktorú technicky vyspelým prejavom interpretovala pätica študentov konzervatória Sandra Jiříková, Aurora Kubelíková, Barbora Lahučká, David Lampart a František Vlček. Pohybová skladba hneď na úvod večera doslova prevzdušnila scénu kompozíciou evokujúcou ľahkosť nádychu a plynulú dynamiku prúdiaceho vzduchu. Nádych ako ústredný motív vyvstal aj v prvých okamihoch, kedy sa v bodovom nasvietení skupina tanečníkov unisono počuteľne nadýchne a zaháji ďalšiu sériu pohybov. Premeny tanečných fráz aj textúra pohybovej kompozície navyše zásadne vychádzajú z hudby. Premenlivosť v hudobnej štruktúre sa odzrkadľuje v dynamike a plynutí jednotlivých sekvencií v tanci, vypäté party ústia v pohybových zhlukoch, výskokoch a v násobení pohybov. Hudobný faktor priamo ovplyvňuje vzájomné reakcie tanečníkov na seba, v pohybe sa mnoho využívajú kontrakcie a kontrasty, ktoré v tempe opäť vychádzajú z muzikality. V krátkych preryvov sa vyskytuje mužské aj ženské sólo, ktoré je podporené vhodným riešením po stránke svetelného dizajnu, zdôrazňujúc centrálne dianie, zároveň dostatočne upozorňujúce na prítomnosť ďalších tanečníkov z kvinteta.

Pohyb, reč a hudba

Študent štvrtého ročníka Adam Orszulik predstavil v rámci večera mužský duet s názvom Chndrum em paron. Nezrozumiteľnosť titulu v anotácii nenechá na seba dlho čakať ani na scéne a sprítomňuje sa aj v reči, hneď s prvými pohybmi interpreta Armana Kupelyana. Rečová mantra, ktorá postupne na škále od šepotu do výkriku doprevádza pohyb, znie v Arménčine naprieč pohybom a priestorom a rámcuje syžet pohybovej skladby. V preklade hádam prosba o niečo existuje vo významovom prepojení na lyriku Allena Ginsberga, ku ktorej sa Orszulik odvoláva aj v anotácii. Báseň Please, master svojím textom prosí o mnoho. Choreografii poskytuje významovú paralelu, ktorá nastavuje opozíciu vzťahov: nadradenosť/submisivita, pán/otrok, a rozvíja ďalšie motívy ako závislosť, oddanosť, nárokovanie si, odovzdanosť, to všetko v milostnom vzťahu dvojice ľudí. Napätie nastavených opozícií sa priamo odráža aj v nepretržitej premene dynamiky a charakteru pohybu. Samotná performance je členená na povahou rozrôznené sekvencie, kde sprvu dianie otvára len jeden z interpretov, kým ho na scéne doplní Marek Strýček, Orszulikom obsadzovaný už v jeho minulých kusoch. 

Metrika pohybu a zamlčanej básne je doplnená o živý hudobný doprovod kontrabasistu Tomáša Nováka. Pri organickosti reakcie pohybu sláku a končatín tanečníkov vyvstáva otázka, či hudba reaguje na pohyb, alebo naopak. Všetky tri zložky, pohyb, reč, aj hudba, sú pritom využívané veľmi moderovane. S pravidlom výsostného minimalizmu sa dopĺňajú v priesečníku vypointovanosti a jednotlivých detailoch, ktoré vyvstávajú nie len v rovine pohybu, ale aj v herecky ladených sekvenciách so silne komickým zafarbením. 

Názornosť až civilnosť niektorých pohybových motívov na inom mieste striedajú výrazne tanečné sekvencie. Hra na slepú babu, naháňačka a skrývačka, chlapčenské dobiedzanie, bitka, sex. Čitateľné pohybové zobrazovanie striedajú abstraktnejšie sekvencie, pričom sila produkcie rozhodne spočíva v spôsobe vzájomného prepojenia oboch performerov. V spoločných pohybových sekvenciách na seba reagujú prirodzene a organicky, intenzita prežitku u diváka má tak možnosť čerpať priamo z vnemu napätia a uvoľnenia, akcie a reakcie tiel.

(Ne)jedna Šarka (Patrik Pagáč, Adéla Hniličková, Lucie Hrzalová, Anna Kopecká, Magda Mišejková). Foto: Michal Hančovský.

Mýtická minulosť a rôznorodá poetika

Po krátkej prestávke druhú časť večera uvádza triptych s názvom Zase ta Šárka. Súbor prác trojice študentov tretieho ročníka Anny Benhánkovej, Davida Mikulu a Mariky Hanouskovej nutne tematicky zastrešuje odkaz k epickému námetu symfonickej básne Šárka z cyklu Má vlast Bedřicha Smetany. Okrem naratívu, ktorý sa vlastnou formou prejavil v každej z trojice choreografií, vytvorila významovú linku aj samotná skladba, na ktorú tvoril každý z autorov. To je zároveň jediná súvislosť, ktorá sa rysuje medzi inak rôznorodou poetikou každého zo študentov. 

Počas prestávky sa stretávame v kaviarni, ktorej priestor predstavuje zároveň dejisko prvej časti triptychu v choreografii Anny Benhákovej. Produkcia s názvom Po minutí svojím site-specific charakterom a komicko-činoherným prejavom dvojice aktérov Helena Machová a Jakub Urban vybočuje z inak výrazne tanečne-pohybovo ladeného večera. Komika vystavaná na interakcii s návštevníkmi kaviarne zároveň vhodne vstupuje do vzťahu a gagov dvojice predstavujúcej pár na rande. Mimický prejav a každú akciu zdôrazňuje pohyb, ktorý prebieha po celú dobu v spomalení –to znásobuje každý význam a dáva vznikať sérii vtipných momentov, kedy neukončenosť jedného pohybu náruša realita kaviarne a obohacuje komično o ďalši nános priamo pred očami diváka. Kombinácia intenzívne emotívnej zafarbenosti Smetanovej skladby a akcentovaného charakteru pohybu v slow motion sa výborne doplnili v parodickom výsledku, ktorý performance do priestoru kaviarne rozhodne priniesla. 

Po presune do interiéru Divadla Disk nastupujú na scénu interpreti dvoch záverečných choreografií večera v naštudovaní Davida Mikuly a Mariky Hanouskovej. Obe sa naratívom odkazujú na povesť o „dievčenskej vojne“, ktorá je často vykladána ako svedectvo dávnych bojov medzi matriarchátom a patriarchátom, ktorý dodnes prežíva vo forme legendy. V zmysle príbehu tak robia jednoducho čitateľným, miestami divadelným zobrazovaním, ktoré v tomto smere nepracuje s veľkou dávkou invencie. 

David Mikula,ktorý sa rozhodoldoplniť pohyb o výraznú rečovú zložku, predstavuje svoju produkciu s názvom (Ne)jedna Šárka. Rečový prejav interpretiek, ktoré vstupujú do priebehu choreografie miestami s dojmom epického rozprávača prerušuje jednotlivé pohybové obrazy. Tie väčšinou prebiehajú v priestorových zhlukoch interpretiek, ženská zložka kontrujúca tej mužskej –v zástupe jediného interpreta. V jednotlivých situáciách tak vytvárajú jeho zrkadlo, či trón, na ktorý si sadá. Štvorica interpretiek sa divákovi zveruje so zosobnenou podvodnosťou svojho partnera, hádam mýtického Ctirada, či iného zabudnutého héroa z daného cyklu. Mikula tak robí s istou dávkou nadsázky, ktorá však nie je vždy jasne čitateľná ako zámer. V sekvenciách, kde sa využíva párové držanie sa prejavuje vplyv folklóru, ktorému sa Mikula venoval už vo svojich predchádzajúcich kusoch, prepojenie v tomto prípade vhodne funguje aj vo významovej rovine s odkazom k balade.

Večer zakončuje kompozícia Mariky Hanouskovej. Choreografia si so Smetanovou symfonickou básňou poradila dejovo vystavanou pohybovou etudou, ktorej ústredný moment spočíval v zmiešanom duete. Skôr ansámblovo ladené výstupy ostatných interpretiek vytvorili príbeh zo školského prostredia, kde sa centrálnym objektom nenávisti opäť stáva muž. Rytmicky ladené unisono výstupy s použitím rekvizít dynamicky vygradovali čakanie na ústredný duet, ktorý sa technickou náročnosťou a povahou pohybovej výstavby výrazne líšil od zvyšku choreografie. Istú nesúrodosť potláčala jednota príbehu, ktorý bol v rámci choreografie jasne čitateľný. 

Formát Nová generace upozornil tentokrát výrazne na prítomnosť rôznorodej poetiky u každého z autorov. Práve tá sa stáva nositeľom dynamiky počas celého večera, a zároveň garantuje schopnosť formovania vlastného autorského rukopisu, nevyhnutného pre ďalšiu tvorbu. 

 

Psáno z představení 15. února, Divadlo DISK.

 

Inspired by Air
Koncept, choreografie, kostýmy a světelný design: Lucie Holánková, Natálie Matysková a Jan Razima
Hudba: Max Richter, Arvo Pärt, Georg Friedrich Händel 
Zvuková tvorba: Jan Vaniš
Hlasová interpretace: Kryštof Krhovják
Interpreti: Bohemia Balet –Sandra Jiříková, Aurora Kubelíková, Barbora Lahučká, David Lampart a František Vlček

Chndrum em paron

Choreografie: Eduard Adam Orszulik
Interpreti: Arman Kupelyan, Marek Strýček
Hra na kontrabas: Tomáš Novák
Pedagogické vedení: Lucie Holánková

Zase ta Šárka – triptych (Pedagogické vedení: Lucie Holánková)
Hudba: Bedřich Smetana

Po minutí
Režie a choreografie: Anna Benháková
Interpreti: Helena Machová a Jakub Urban

(Ne)jedna Šárka
Choreografie: David Mikula 
Interpreti: Patrik Pagáč, Adéla Hniličková, Lucie Hrzalová, Anna Kopecká, Magda Mišejková
Produkce: Zuzana Pelcová

Šárka, aneb jedna za všechny
Choreografie: Marika Hanousková
Interpreti: Annabel Pearce, Mischa Hall, Zuzana Bednářová, Julie Johannová, Adéla Řípová, Petra Pohanková, Tereza Vrňatová