Profil 2007 - Bílá kabina

Tak trochu ironické variácie.

Vnímaví pozorovatelia, cynickí komentátori, priamočiari interpreti. Vybrali si niekoľko tém, prirodzene zo života o živote, aby ich na scéne v latentnom tempe vystavali do celostnej konštrukcie. Vlastne do bielej kabíny. Skupina nezávislého divadla AKHE z ruského Petrohradu sa pražskému publiku predstavila s inscenáciou Bílá kabina v Branickém divadle v rámci PROFILU 07 ako hosť Teatru Novoga Fronta.  Jej traja hlavní interpreti Maksim Isaev, Pascha Semchenko a Tumina Yana tu vybudovali z temer prázdnej scény syntetické dielo plné sugescií s veľkým priestorom pre diváka, ktorý si nesie svoj podiel v spájaní významov a hľadaní zmyslov. „Inžinierske“, či „optické divadlo“. Tento prívlastok rámcuje akýsi systém, ktorým skupina konštruuje svoje inscenácie, teda synchronizovanú prácu svetla, pohybu, filmu, hudby, herca, rekvizít, ... všetko cielene a účelovo s vynaliezavosťou a vtipom, používajúc pritom úplne obyčajné predmety ako sú fľaša, žiarovka, povraz, alkohol, noviny... bez spoliehania sa na verbálnosť hereckého prejavu. Takto vytvárajú obrazy s jednotlivými motívmi bez konkrétneho príbehu. Ten sa odohráva veľmi individuálne, je determinovaný divákovou vnímavosťou a možno skúsenosťou. Na scéne sú traja- dvaja, ktorí sú tulákmi, klaunami predhadzujúcimi otázky, či témy a jedna, ktorá sa do ich hry nechá vtiahnuť. Entrée sa odohráva v reálnom priestore celého javiska. Žena si na maličkom plátne premieta úryvky z nejakého života, ktorý narastá a zrazu sa stane jej skutočnosťou. Dvaja bradatí chlapíci sa v nej ocitnú nesúc si nevyhnutné reálie- fľašu a povraz, jeden zviazaný, druhý so slučkou. Ten jeden naznačí, že je možné sa rozmotať a že spleť, ktorú tým vytvoril je pružná, toho druhého uchráni do fľaše nastoknutá vývrtka, na ktorú sa plánoval obesiť. Zápach vína nasvedčuje, že na programe je krutý humor. Podstatná časť predstavenia sa odohráva na/v troj-vrstvovom plátne. Herci sa stávajú len ďalšími, hoci jedinečne plastickými figúrkami v tejto zvláštnej poézii obrazu a zvuku. Ako keby napísali veľkú ikonu, ktorá je ohraničená alfou a omegou- teda crucifixum a resurectio. Pomedzi sa preplietajú repetície motívov, ako sú očistný kúpeľ vo víne, k takejto krvi sa pripojí mlieko v prípade, že ide o ženský kúpeľ, ďalej oheň ako zdroj zranenia, ale aj nevyhnutnosť, masky a škrabošky striedajúce tváre, svetlá a svetielka referujúce na dvanástich spravodlivých a trinásteho zradcu, britva a voda namieta na chuť žiť a odvahu zomrieť, chôdza v rytme pripomínajúcom pravoslávnych pustovných mníchov, hudba a hluk rytmov. Reflexie toho, čo možno odpozorovať z každodenného universa, avšak každým v inej nápaditej variácii, odlišnom odstupe, stále s novou iróniou a nadhľadom. Toho vrcholným dôkazom je video provokácia k potlesku k záverečnému mini-obrazu maličkého trepúceho sa panáčika. Tvorcom sa podarilo dosiahnuť vyváženú súhru javiskových prostriedkov, proporcionalitu techniky a impresií, rytmus vážnosti a irónie. Herci zapadajú do tohto systému, oživujú ho a pomáhajú mu ísť v správnom tempe.  Dokázali nájsť úplné detaily vo funkčnosti jednotlivých predmetov a práve takouto detailnosťou  jednoduchosti dokáže ich práca fascinovať.  Všetko smeruje ku kompaktnému celku, v ktorom čiastočky poskladané náhodne, hoci nemajú spájajúce švy, dokážu držať pohromade. A pritom ani nesplynú, ani sa nerozsypú. Zachytávajú esencie každodennosti, ale tí, ktorí ich stvorili, podávajú ich vo svetle, čo popiera vážnosť, držia si cynický odstup. Otázkou však zostáva akú mieru má tento cynizmus a pokiaľ si autori nárokujú, aby boli nimi ponúknuté významy uchopené a možno pochopené. A nie je si oná výsledná sugescia tak trochu  sama sebe cieľom? Alebo je to len akýsi experiment so schopnosťami percipienta čítať toto zvláštne ikonopisectvo?

Autorka recenze je studentka 4. ročníku katedry teorie a kritiky DAMU Informace o představení a souboru 

Témata článku

Tanec

POSLEDNÍ KOMENTÁŘE

to nejčtenější z tanečních aktualit

Přihlašte se k odběru newsletteru: