Na javisku sa tancuje (ľah, stoj, zmena miesta, pohľad), už keď diváci vchádzajú do hľadiska, takže pri usádzaní hádame kľúč, podľa ktorého sa skupina piatich tanečníkov hýbe, a obzeráme detaily kostýmov Simony Vachálkovej – volánové riasenie u žien a tenké ramienka trička či odhalené plece u mužov. Pridáva sa text a pád – „okamih beztiaže, bez otázok, bez odpovedí, túžime padať“. Dych tanečníkov na javisku sa nebadateľne preľne do vydychovania znejúceho ako „fall“, ktorým začína reprodukovaná skladba. Autormi hudby sú Martin Polák a Tibor Feledi v koncepte a supervízii Daniela Mateja. Charakterizuje ju delikátne napojenie sa na ducha konceptu v podpornej a pritom autonómnej kompozícii.

Po stranách javiska visia farebné neónky, občas ich niekto z tanečníkov nechtiac zachytí a rozpohybuje. Ružové svetlo na bielom baletizole a horizonte so zopár tyrkysovými neónkami v dizajne Roberta Poláka udáva predstaveniu tón a akoby nový povrch. Vymaňuje ho z čiernych dier, kuželov svetla, tieňov a poryvov tanečného divadla do hladkej atmosféry súčasnej inscenácie ako z knihy moderného dizajnu. Zdá sa, že svetlo často iniciuje aj zmeny tanečných scén.

Za neónkami visia listy papiera a sú to naozajstné adresné listy, z ktorých interpreti čítajú svoje vnútro ako v roku 2001 Divadlo Štúdio tanca v Tak dávno som Ti nenapísala (a akoby ešte neexistoval tablet). Text listu sa prelína s nahrávkou, počuť niečo o slobodnej Európe a pokračuje v hre so slovami („poď pod povrch“). Hlas počas celého večera znie v texte, zvukmi úst, v speve, v slovenčine a veľmi konceptuálne, keď komentuje pohyb v angličtine („push“). Skupina občas hlasom podporuje intonáciu toho, kto číta, niekedy vážne, inokedy ako postavičky z komiksu. A je to práve počas čítania listov, keď sa oddeľujú individuality tanečníkov, ako napríklad herecky zaujímavý až groteskný prejav Evy Priečkovej. Sólo pokračuje do duetu, ostatní traja stoja okolo a držia neónky ako fakle trocha pripomínajúc Ku Klux Klan.

Vedľa seba postavený tanec a text kladie otázku: keď toho majú toľko povedať, o čom potom ešte tancujú, respektíve prečo stále len nehovoria. Inak, netancujú zle a človeku prebleskne hlavou Šmokove „nikdy nemluvit“. Ale jeden z tanečníkov kričí „Život!!!“ a nám dochádza, že tu sa niečo derie von a je jedno v akej podobe. Nakoniec, je to výsada našej doby zvoliť si spôsob a choreografka Marta Poláková s režisérom Tomášom Procházkom to dobre vedia. Dali priestor najmladšej generácii performerov, ich hlas nechali zaznieť a Barbora Janáková, Eva Priečková, Silvia Sviteková, Matúš Szeghö a Andrej Štepita sa ho len tak nevzdajú.

Je to viac Podpora ako pODPORa a protiklad v názve sa najsilnejšie prejavuje v prste tlačiacom na zuby oprotistojacej tanečníčky („si krásna, keď sa smeješ“). Tie dve sily sa nakoniec najlepšie vykompenzovaly vo veľa využívanom kontakte. V závere sa nahrané útržky textov prelínajú cez seba a protagonisti sa vracajú do zakódovaného kvinteta ako na začiatku. Ešte nie je koniec, posúvajú sa dopredu a niektoré chodidlá tvrdo zadŕhajú o zem. Nejaký odpor tu predsa len bude. Čo teda hovorí najmladšia generácia? „Mládež, youth, generácia – neznášam tie slová.“ 

Písané z reprízy 1. 12. 2017.

pODPORa
Choreografia: Marta Poláková
Réžia: Tomáš Procházka
Dramaturgia: Marta Poláková, Tomáš Procházka
Hudobný koncept a supervízia: Daniel Matej
Hudba: Martin Polák & Tibor Feledi
Svetelný dizajn a objekty: Robert Polák
Kostýmy: Simona Vachálková
Scénografický objekt: Zuzana Hudeková
Asistencia partneringu: Daniel Raček
Premiéra: 15. 10. 2017