Od momentu kedy som začal študovať produkciu na HAMU a organizovať predstavenia, vnímam ich úplne inak. Pri dielach, na ktorých sa podieľam, si vydýchnem až po tom, čo je všetko za mnou a na javisku sa poklonia posledný účinkujúci a dostanú všetci do rúk svoj kvet. Do tohto momentu napäto sledujem každý detail predstavenia a kontrolujem, či sa skutočne bez problémov uskutoční. Ako niekto, kto sa snaží byť vždy na všetko pripravený, dokonca častokrát uvažujem nad tým, čo urobím ak sa niečo pokazí: Čo urobím, ak sa nepusti hudba? Čo urobím, ak nepôjdu svetlá? Čo ak sa pokazí projekcia? Zraní sa tanečník? Čo ak sa rozsvieti svetlo a na javisku nikto nebude? Jediná otázka, na ktorú som do donedávna nikdy nemyslel, bola: Čo ak sa na javisku počas predstavenia objaví úplne náhodou žena s igelitovou taškou v ruke?
Od 22. októbra tohto roku ma ta igelitová predstava bude stále strašiť. V jeseni som sa totiž zúčastnil študentského zájazdu do Brna, kde sme mali na starosti taktiež organizovanie jedného večera v Divadle na Orlí, počas ktorého sa takmer na konci prvého diela zrazu z ľavého zákulisia objavila neznáma ženština stredného veku. Očividne stratená, zmätená, s igelitkou v ruke.... Snažila sa nájsť cestu za ďalšími šálmi na stranách javiska. Napokon to však vzdala, zamierila priamo do hľadiska a posadila sa do radu hneď za mňa. Bol som šokovaný. Mám niečo robiť? Moja spolužiačka sa ma zmätene pýtala: „Čo sa to deje? Kto to je?“ No ja som bol v tom momente rovnako stratený ako tá cudzia paní. Dielo som pred týmto nikdy na živo nevidel a v prvej chvíli som dokonca zaváhal, či sa nejedná o imerzné divadlo...
Aj napriek prvotnému šoku zvyšok predstavenia prebehol hladko. Od nečakanej návštevníčky sa podarilo zistiť, že sa jednoducho vydala na predstavenie, a nakoľko boli dvere do hľadiska už zatvorené, našla si iné, otvorené... To že sa nachádza na javisku uprostred tanečného predstavenia vôbec neriešila a ani jej to nedošlo. Moment nezaskočil iba nás, študentov, ale aj skúsených produkčných a samotnú riaditeľku divadla. Otázkou teda ostáva: Na čo všetko sme schopní sa vlastne pripraviť?
Text vznikl v rámci kritického semináře vedeného na taneční katedře HAMU Lucií Dercsényi.
Nedávno som si vypočul podcast Průvodce tancem s Miřenkou Čechovou, kde sa diskutovalo o nerovnocennom postavení žien a mužov v tanečnom umení (dostupné tu). Mám pocit, že táto v súčasnosti silne rezonujúca téma je však často vnímaná jednostranne.
Pokračovat ve čtení zdarma.
