Byť muž vo svete tanca nie je vždy výhra
Nedávno som si vypočul podcast Průvodce tancem s Miřenkou Čechovou, kde sa diskutovalo o nerovnocennom postavení žien a mužov v tanečnom umení (dostupné tu). Mám pocit, že táto v súčasnosti silne rezonujúca téma je však často vnímaná jednostranne.
Samuel Loj. Zdroj: foto archiv Samuela Loje.
Ako prvé by som rád uviedol, že nechcem znevažovať situáciu v klasickom tanci, ktorú tanečnice opisujú. Prostredie profesionálneho tanca je často zamotané do nezdravých stereotypov, s ktorými sa veľmi ťažko vyrovnáva. Samotný klasický balet, ktorý je v súvislosti s touto témou najviac spomínaný, má hneď niekoľko hlboko zakorenených problémov. Medzi ne patrí napríklad chronický nedostatok mužských tanečníkov či stereotypný obraz ideálnej baletky. Je pravdou, že toto prostredie nie je pre ženy prívetivé a kladie na ne skutočne vysoké, neraz až prehnané nároky, no pri adresovaní týchto problémov sa často stretávame so znehodnocovaním úsilia mužských tanečníkov.
V týchto debatách často počuť, že muži to majú jednoduché len preto, že sú mužmi. Problematika žien sa tak redukuje iba na patriarchálny pohľad, ktorý systematicky zvýhodňuje mužov oproti ženám. Takýto systém im neprávom poskytuje výhody, ktoré ženám nie sú dostupné. Z môjho pohľadu to však v tanci nie je úplne rovnaký prípad. Aj napriek tomu, že vo svete je táto problematika citeľná a jasná, v tanci sa postavenie mužov odvíja od iného faktora – práve od ich deficitu.
Muži to v balete nemajú automaticky vyhrané len preto, že sú mužmi. Taktiež musia podstupovať náročné fyzické a kondičné tréningy. Ich kvalita je rovnako hodnotená ako kvalita tanečníc. Skutočnosťou však je, že ich nedostatok vedie k širším kritériám pre úspech. Ak niečo nevyhnutne potrebujeme, uspokojíme sa aj s málom. Je však nutné podotknúť, že kvalita profesionálnych baletných tanečníkov nie je a nemôže byť nízka. Tanečníci, rovnako ako tanečnice, sa musia vyrovnať všetkým členom svojho súboru a prekonať členov rovnakého pohlavia, pokiaľ sa chcú posúvať ďalej.
Nie je pochýb o tom, že prostredie profesionálneho tanca môže byť nezdravé. Tanečné hodiny sú často, podľa mojej osobnej skúsenosti, plné ponižovania, výsmechu, porovnávania či znevažovania – a to rovnako pre ženy aj mužov. Osobne si však myslím, že problém nie je v samotnom tanci ani v tanečnej forme, ktorej sa človek venuje. Nie je to chyba pravidiel či stereotypov, ktoré sa v danom tanečnom štýle vyskytujú, ale skôr pedagógov, choreografov, ba dokonca neraz aj našich rovesníkov. Podľa mňa ide o spôsoby, akými sa tieto osoby snažia presadiť svoje predstavy, čo z tanečného sveta vytvára častokrát nezvládnuteľný komplex. Práve osobitý, neľudský prístup ľudí nad nami či okolo nás premieňa umenie na ťarchu.
Myslím si, že toto nie je úplne otázka nerovnosti pohlaví, ale skôr nesprávneho a neľudského prístupu jednotlivcov, ktorí z tanečného sveta robia toxické prostredie.
Text vznikl v rámci kritického semináře vedeného na taneční katedře HAMU Lucií Dercsényi.
