Od pol deviatej večer 24. apríla do pol deviatej večer nasledujúceho dňa sa pred budovou Ministerstva kultúry SR v Bratislave odohrávala 24-hodinová ohlásená a povolená protestná performancia Pozor, padá kultúra. Vychádzala z pohybovej inštalácie Ne-príbeh Juraja Koreca a Michaely Hučko Paštekovej a uvedená bola aj za pomoci platformy Otvorená Kultúra!, ktorá zastrešuje odpor kultúrnej obce k dianiu zo strany ministerstva. Názov odkazoval na stav, do akého sektor po roku a pol vlády priviedla ministerka Martina Šimkovičová a tajomník úradu Lukáš Machala.
Performancie som sa nezúčastnila, ale vedela som o nej, bola tiež dobre pokrytá médiami. Z fotiek a opisov vyplýva, že v nej viacerí performeri opakovane padali chrbtom na zem (na žinenku). Reagovala aj samotná ministerka, ktorá vraj opakovane vyzvala políciu zabezpečiť na mieste poriadok.
Pred ministerstvom deň predtým protestovali folkloristi proti zneužívaniu témy folklóru a kolapsu podpory s výzvou na odstúpenie ministerky. Dva týždne predtým štafetovo protestovali vizuálni umelci pred Slovenskou národnou galériou proti jej zneužívaniu na politické a osobné ciele, za odborné vedenie a transparentnosť. Už minulý rok sa za odvolanie ministerky spisovali dve petície, prvá mala viac ako 188 000 podpisov. Jej iniciátorku, umelkyňu a kurátorku Ilonu Németh za ňu vypočúvala polícia. Na jedného z iniciátorov druhej petície, spisovateľa Michala Hvoreckého, podala ministerka trestné oznámenie za článok, v ktorom ju označil za neofašistku.
Ak by sme na to pozreli z ministerkinho uhla pohľadu, vykonáva svoj program v súlade so záujmami našej vlády, čo bude asi aj dôvod, prečo ju premiér Robert Fico napriek petíciám a protestom doteraz neodvolal. Ona ďalej odvoláva hlavy inštitúcií, ktoré jej rezort zriaďuje. Niektoré úplne ruší. Menia sa nastavenia pôvodne nezávislého Fondu na podporu umenia, ktorý z pohľadu ministerstva kultúry nefungoval, pretože na to, že doň vlieva 20 miliónov eur (aktuálne navýšené na 30 mil.), nemalo v rade fondu dostatočné zastúpenie. Sľub, že LGBTI+ projekty nedostanú ani cent, ministerka tiež splnila. Toto všetko (je toho oveľa viac) plus celková spoločensko-politická atmosféra sa teraz u nás označuje ako za komunizmu – normalizácia. S tým rozdielom, že táto vláda bola zostavená na základe výsledkov slobodných volieb, a teda majú na to právo (mandát).
A občania, umelci majú právo protestovať. Niekto dá výpoveď ako prejav solidarity s odvolaným šéfom. Niekto sa s transparentom postaví pred svoju reprezentatívnu inštitúciu. Niekto dvadsaťštyri hodín padá pred ministerstvom kultúry v Pozor, padá kultúra Juraja Koreca a Michaely Hučko Paštekovej.
V tie dni nebolo úplne teplo a aj popršalo. Preto ten, kto o performancii vedel, mohol pocítiť, že asi o niečo ide, keď sa to za tých podmienok aj tak koná. Odvážny koncept pomohol. Širokej medializácii zase pomohlo, že sa pri performeroch zastavil Daniel Bombic, obvinený extrémista (aktuálne už vo väzbe), ktorý si ich nahrával a hovoril, že on žiadnu kultúru padať nevidí. Performancia úspešne upozornila na to, že protest kultúrnej obce pokračuje a že sa ho účastnia aj umelci súčasného tanca, a to svojím najvlastnejším spôsobom – veď koľko sa na nás v minulosti baleťáci a folkloristi nasmiali, že sa v súčasnom tanci stále hádžeme o zem. Tu to bolo takpovediac spoločensky využité.
Je mi len trochu ľúto tej žinenky. Po výzvach ministerky totiž prišla polícia a žiadala odstrániť žinenku, na ktorú sa padalo. Údajne bránila vstupu do budovy ministerstva, čo performeri „rešpektovali“ a žinenku odpratali. Posledné hodiny teda padali priamo na chodníkový asfalt. Ale prečo to rešpektovali? Rešpektovala doteraz druhá strana niečo z požiadaviek protestujúcej kultúrnej scény? Prečo performeri neignorovali požiadavku odstránenia žinenky? A keď mohli padať nakoniec aj bez nej, prečo ju tam vôbec dávali?
Zdá sa tak, že performancia prevážila nad protestom. Aby sme to mohli ďalej robiť, urobíme všetko. Zrešpektujeme, odstránime, ideme ďalej. Len či toto práve nie je to, čo tá druhá strana o nás vie, a vždy využije.
Pripomenulo mi to však inú performerku, študentku umenia a aktivistku Gretu Grega, ktorá niekoľko dní predtým vystúpila v inej performancii, mojej vlastnej, Parsifalovej procesii k Vítaniu jari, v role dievčiny nesúcej Parsifalov príbeh. Keď postava nevesty šmarila kyticu kvetov o sochu Vítanie jari Jána Kulicha pred budovou nášho parlamentu, prišli páni z ochranky zisťovať, čo sa deje. Keď sa dotazovali, prečo nevesta hodila kyticu o sochu, Greta Grega ju chránila a zatĺkala, že to kvôli vetru tak letelo (haha). Keď pán oponoval, že to bola provokácia (správne), vysvetlila mu náš koncept. A keď chceli, aby tie kvety odpratala, tak Greta Grega tvárou v tvár moci a presile – počkajte si na to – odmietla. Ostali tam ležať.
