Projekt Nová generace sa prihlásil o slovo hneď na začiatku sezóny ukážkou tvorby Evy Urbanovej. Študentka 1. ročníka magisterského stupňa uvádza svoje choreografie, v ktorých často tiež sama účinkuje, už s narastajúcou pravidelnosťou, a to i mimo bloku študentských prezentácií. Tentokrát v performancii pre dve tanečnice zvolila spoluprácu s Agátou Jarošovou, ktorá sa okrem interpretácie podieľala aj na procese tvorby. Práve proces je pojem, ktorý vyvstáva aj z celkového pocitu po zhliadnutí minimalistickej Sily zraniteľnosti.
Možnosť anonymity vyvracia divákovi už pri vstupe do divadla Disk priame pracovné osvetlenie či kruhové sedenie na stoličkách v strede na baletizole. Priestor, pri ktorom sa niektorý divák už automaticky prežehnáva, teda minimálne vtedy, keď nemá náladu byť videný a úplne zúčastnený. Zároveň však už trochu zvyčajné až nevýnimočné riešenie, okamžite podávajúce správu o požiadavke na kontakt. Stoličky núkajú obmedzený počet miest pre približne 30 divákov a akcia štartuje takmer paralelne s ich usádzaním, keď interpretky odstraňujú zo stoličiek štítky reservé. Niektoré stoličky ostávajú prázdne, na jednu z nich si sadá performerka. Ako diváci zatiaľ nemáme pocit exkluzivity, svoje miesta sme si, zdá sa, ani nemuseli rezervovať. Prišli sme sa pozrieť, na základe neformálneho pozvania, a zostaneme takmer neviditeľní? Vďaka svetlu je nás však vidieť až príliš. Čo s tým? Dojem násilného volania po zúčastnenosti sa postupne vytráca s pocitom bezpečia, ktorý ponúka divákovi akcia nevyžadujúca jeho priamu účasť.
Kruhové riešenie v zmysle priestorovej ohraničenosti ponúka, naopak, zintímnenie samotným tanečniciam, ktoré kruh využívajú v pohybových trajektóriách naplno. Cyklický plán choreografie, počítajúcej s kruhom na niekoľkých úrovniach, tak podporuje aj repetitívnosť jednotlivých pohybových sekvencií. Opakovanie pohybov navyše prebieha v zdvojení, keď ich interpretky v závese opakujú jedna po druhej, každá svojím unikátnym jazykom. Subtílnosť a zdanlivá krehkosť Agáty Jarošovej prekvapujú vypätými až kŕčovitými momentmi, ktoré popierajú prvotnú jemnosť jej zjavu, čo zároveň výborne kontrastuje s konkrétnou fyzickosťou prejavu Evy Urbanovej.
S minimalizmom aj po svetelnej a zvukovej stránke sme sa u Evy Urbanovej stretli už pri jej predošlých choreografiách, preto strohosť jej najnovšieho kusa nemusí byť nevyhnutne prekvapením. Jednoduchosť v kombinácii s časovou stručnosťou na seba v tomto prípade upozorňujú akoby zámerne, deklarujúc autorkinu vôľu zdieľať aj proces či nedokonalosť. Tento prístup tematizuje aj charakterom pohybov, ktoré evokujú skúšanie, precíznosť a dril, ale zároveň sa často končia v krkolomnom kŕči z prehnanej snahy alebo nepodarkom. Ochota obnažiť sa už v procese tvorby tak vyslala jedinú požiadavku aj smerom k divákovi práve tým, že ho (s jeho súhlasom) usadila spôsobom: „Keď nás takto vidíš ty, chceme vidieť aj my teba.“
Diváci sa nakoniec v rámci svojej úlohy živej on stage inštalácie necítia pod tlakom a priamy kontakt nastáva až v závere, keď zopár z nich vyzvú sadnúť si spolu s interpretkami na stoličky v strede kruhu. Ale v okamihu, keď nastane už neočakávaná inklúzia, svetlo sa zhasína a prichádza iba potlesk. A to je trochu škoda. Proces by napokon vo svojej neukončenosti nemusel vôbec vyžadovať strnulé stop v podobe konvencie potlesku. Respektíve, v budúcnosti by mohol nachádzať cesty, ako ten pocit nutnosti v divákovi prenastaviť, namiesto toho, aby ho vyžadoval. To je však beh na dlhšiu trať a zďaleka sa netýka jediného predstavenia.
Písané z predstavenia 21. 9. 2018 v divadle Disk
Sila zraniteľnosti
Choreografia, interpretácia: Eva Urbanová
Spolupráca pri tvorbe, interpretácia: Agáta Jarošová
Zvukový dizajn: Barry Wan
VAŠE HODNOCENÍ
Hodnoceno 0x
Mila
Za mě...ne. Nepohoršuje, ale je to za hranicí. Pro mě je klasika klasikou. Pokud nekdo chce jít touto cestou, tak ať…Labutí jezero aneb Co nejdál od pohádky