Sila zraniteľnosti – Ochota obnažiť sa

13. 10. 2018 recenze

Autor: Simona Baková

Projekt Nová generace sa prihlásil o slovo hneď na začiatku sezóny ukážkou tvorby Evy Urbanovej. Študentka 1. ročníka magisterského stupňa uvádza svoje choreografie, v ktorých často tiež sama účinkuje, už s narastajúcou pravidelnosťou, a to i mimo bloku študentských prezentácií. Tentokrát v performancii pre dve tanečnice zvolila spoluprácu s Agátou Jarošovou, ktorá sa okrem interpretácie podieľala aj na procese tvorby. Práve proces je pojem, ktorý vyvstáva aj z celkového pocitu po zhliadnutí minimalistickej Sily zraniteľnosti.

Možnosť anonymity vyvracia divákovi už pri vstupe do divadla Disk priame pracovné osvetlenie či kruhové sedenie na stoličkách v strede na baletizole. Priestor, pri ktorom sa niektorý divák už automaticky prežehnáva, teda minimálne vtedy, keď nemá náladu byť videný a úplne zúčastnený. Zároveň však už trochu zvyčajné až nevýnimočné riešenie, okamžite podávajúce správu o požiadavke na kontakt. Stoličky núkajú obmedzený počet miest pre približne 30 divákov a akcia štartuje takmer paralelne s ich usádzaním, keď interpretky odstraňujú zo stoličiek štítky reservé. Niektoré stoličky ostávajú prázdne, na jednu z nich si sadá performerka. Ako diváci zatiaľ nemáme pocit exkluzivity, svoje miesta sme si, zdá sa, ani nemuseli rezervovať. Prišli sme sa pozrieť, na základe neformálneho pozvania, a zostaneme takmer neviditeľní? Vďaka svetlu je nás však vidieť až príliš. Čo s tým? Dojem násilného volania po zúčastnenosti sa postupne vytráca s pocitom bezpečia, ktorý ponúka divákovi akcia nevyžadujúca jeho priamu účasť.

Kruhové riešenie v zmysle priestorovej ohraničenosti ponúka, naopak, zintímnenie samotným tanečniciam, ktoré kruh využívajú v pohybových trajektóriách naplno. Cyklický plán choreografie, počítajúcej s kruhom na niekoľkých úrovniach, tak podporuje aj repetitívnosť jednotlivých pohybových sekvencií. Opakovanie pohybov navyše prebieha v zdvojení, keď ich interpretky v závese opakujú jedna po druhej, každá svojím unikátnym jazykom. Subtílnosť a zdanlivá krehkosť Agáty Jarošovej prekvapujú vypätými až kŕčovitými momentmi, ktoré popierajú prvotnú jemnosť jej zjavu, čo zároveň výborne kontrastuje s konkrétnou fyzickosťou prejavu Evy Urbanovej.

S minimalizmom aj po svetelnej a zvukovej stránke sme sa u Evy Urbanovej stretli už pri jej predošlých choreografiách, preto strohosť jej najnovšieho kusa nemusí byť nevyhnutne prekvapením. Jednoduchosť v kombinácii s časovou stručnosťou na seba v tomto prípade upozorňujú akoby zámerne, deklarujúc autorkinu vôľu zdieľať aj proces či nedokonalosť. Tento prístup tematizuje aj charakterom pohybov, ktoré evokujú skúšanie, precíznosť a dril, ale zároveň sa často končia v krkolomnom kŕči z prehnanej snahy alebo nepodarkom. Ochota obnažiť sa už v procese tvorby tak vyslala jedinú požiadavku aj smerom k divákovi práve tým, že ho (s jeho súhlasom) usadila spôsobom: „Keď nás takto vidíš ty, chceme vidieť aj my teba.“

Diváci sa nakoniec v rámci svojej úlohy živej on stage inštalácie necítia pod tlakom a priamy kontakt nastáva až v závere, keď zopár z nich vyzvú sadnúť si spolu s interpretkami na stoličky v strede kruhu. Ale v okamihu, keď nastane už neočakávaná inklúzia, svetlo sa zhasína a prichádza iba potlesk. A to je trochu škoda. Proces by napokon vo svojej neukončenosti nemusel vôbec vyžadovať strnulé stop v podobe konvencie potlesku. Respektíve, v budúcnosti by mohol nachádzať cesty, ako ten pocit nutnosti v divákovi prenastaviť, namiesto toho, aby ho vyžadoval. To je však beh na dlhšiu trať a zďaleka sa netýka jediného predstavenia.