SvětLo – Internetová intimita žiarnej súčasnosti

SvětLo – Internetová intimita žiarnej súčasnosti

SvětLo – Internetová intimita žiarnej súčasnosti

Umelecké zoskupenie Spielraum Kollektiv uviedlo v priestore Venuši ve Švehlovce pohybovú inscenáciu s názvom SvětLo. Autori konceptu a umeleckí vedúci súboru LindaMathias Straub, ktorí sa na pražskej scéne stihli etablovať najmä cez rezidenciu v Divadle Archa, tentokrát pracovali v  špecifickom priestore. V sále v neskorom art-deco štýle vytvorili pohybovú inscenáciu pre štyroch performerov. Spolu s Lindou Straub sa v spolupráci predstavili už skúsení tanečníci Eliška Brtnická, Veronika Knytlová a Florent Golfier.

Priamy a jednoduchý názov predstavenia nevzbudzuje konkrétne očakávania, vďaka zrozumiteľnosti však podnecuje otázku jeho tematického smerovania. Motív svetla, alebo jeho absencie sprevádza divákov od samotného začiatku. Tí sa musia v kompletne zhasnutej sále usadiť pomocou vlastných rozsvietených telefónov. Vzniknutú situáciu možno považovať za zámerný scénický ťah.  V rámci myšlienkového konceptu predstavenia  je totiž závislosť na tomto type zdroja svetla predmetom centrálnej kritiky. Na scéne sa postupne stretneme s rôznymi typmi umelého osvetlenia, od klasických divadelných reflektorov cez podlahové LED panely a ručné baterky, ktoré svojim tvarom každému nevyhnutne pripomínajú displej smartphonu. Od prvého kontaktu so svetelnými zdrojmi fungujú  s nimi performeri v takmer fyzickej zrastenosti. Po formálne pohybovej stránke sa práca s  baterkou ako s objektom stáva ťažiskovým motívom choreografickej výstavby.

Pohybovú zložku najvýraznejšie zastupuje mladý tanečník Florent Golfier, ktorý má okrem fyzického skúsenosť aj s činoherným divadlom. To naň prezrádza tanečný jazyk, aj celková sústredenosť mimického a telesného výrazu. V  predstavení má najväčší priestor jednak v zmysle času strávenom na javisku, jednak vynaliezavosťou v prejave, ktorá na seba upozorňuje aj v prítomnosti ďalších performeriek. Práve ním je scénicky odštartovaná mánia za svetlom, ktorá významovo prepája jednotlivé, v rovine príbehu, nespojité obrazy predstavenia.  

I-nternet, I-nstagram, I-, Ich- ?

Polonahá útla postava muža vo svetelnom centre energicky reaguje jedine na elektrický šum, ktorý súvisí so vzdialeným rozsvecovaním niečoho v pozadí. Odkedy niečo začne existovať, stáva sa jediným hýbateľom a motívom pohybu. Od momentu rozsvietenia podlahového LED panelu sa na svetelnú plochu tanečníkovo telo hádže, vyhrieva sa na nej a vsakuje energiu, ktorá v konečnom dôsledku vyčerpáva. Vyčerpaním však privádza do raušu a zabezpečuje tak závislosť od prvého kontaktu.

Ďalšia rozsvietená plocha je okamžite obsadená Eliškou Brtnickou a nastáva spojenie. Paradoxne nie dvoch ľudí na scéne. Oddelenú dvojicu tiel spája jedine podobnosť ich reakcie na seba samých v kontakte so svetlom. Reprodukované hlasy recitujú znenie najčastejších vyhľadávaní na internete a potvrdzuje sa tušený význam jediného možného spojenia, toho online.

Fyzicky najvypätejšie pasáže sa odohrávajú v kontakte nahej pokožky s umelým svetlom svetelného panelu. Excitovaný stav, zrýchlený dych, sexuálne vzrušenie. Citeľná telesnosť prejavu je ale skomprimovaná na kontakt so štvorčekom svetla v obkolesení tmy. Svetelný štvorec funguje ako okno do vyššieho sveta, ikona, kde ako svätec figuruje jedine sám používateľ. Ten ochutnáva sám seba vo svojej internetovo sakrálnej podobe presne tak ako sa vytvoril iba pre ňu. A mimo nej prestáva existovať.   

Stelesňovanie versus telesnosť

Jednotlivými výstupmi predelenými tmou prevádza Linda Straub, ktorá ako jediná zastupuje výlučne herecký element. Objavuje sa takmer v každej scéne, jej úloha pritom ostáva nejasná. Niekedy máme pocit, že  tanečníkov  k závislosti na svetle privádza, inokedy sa ich snaží chrániť. Rozhodnutie autorov použiť rekvizity ako piknikový kôš a vôdzka pre psa navyše vytvára rušivý kontrast medzi princípom stelesňovania postavy a vlastnou telesnosťou  performera. Silné stránky predstavenia sú práve v mimojazykových a asociatívnych sekvenciách založených na materiálnosti tela. Keď Florent balansuje na samom okraji balkóna na poschodí a niekoľko metrov pod ním sa rozprestiera tmavé javisko, možnosť, že naozaj spadne netreba inscenovať, je skutočná.

U autorov konceptu sa jednoznačne prejavil zmysel pre prácu s priestorom, výstup na rímse balkóna, ktorý patril medzi najzaujímavejšie, mohol nadobudnúť performatívny charakter práve vďaka jeho scénickému umiestneniu. Vynaliezavosťou zaujala aj sekvencia s využitím zadných výklenkov sály, kedy tanečníci v rýchlom slede krkolomných polôh vytvárali rytmus rozsvecovaním a zhasínaním ručných bateriek. Súsošia osôb bez osobnosti, ktoré nemajú záujem na seba skutočne reagovať ani keď na to majú v najfyzickejšej blízkosti príležitosť,  výborne stelesnili správu o dobrovoľnej odstrihnutosti od seba aj od ostatných.

Spielraum Kollektiv ostal v inscenácii SvětLo koncepčne verný tendencii reagovať na ťaživé javy v súčasnej spoločnosti, pričom uplatnil inscenačnú stratégiu inovatívnej práce so scénickým priestorom. V momentoch vystavaných na telesnosti sa autorom podarilo sprítomniť kontaktnosť bez kontaktu, ku ktorej sa dokážeme ako súčasní požívatelia ilúzie vzťahov strácajúcich  v offline svete svoju funkčnosť, jasne vztiahnuť.                                                                                                           

Písané z predstavenia dňa 10. mája, Venuše ve Švehlovce.  

SvětLo

Koncept, scénografie: Mathias Straub
Koncept, performer: Linda Straub
Světelný design: Michal Horáček
Dramaturgická supervize: Sodja Lotker
Hudba: Myko  

VAŠE HODNOCENÍ

A jak byste představení hodnotili vy?

Témata článku

Linda StraubMathias StraubMichal Horáček

Praha

Tanec

DIÁŘ PŘEDSTAVENÍ

červen 2019

Po Út St Čt So Ne
27
28
29
30
31
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
DEJTE NÁM TIP NA PŘEDSTAVENÍ

to nejčtenější z tanečních aktualit

Přihlašte se k odběru newsletteru: