Ozvěny z Malé inventury – Do sveta aj do seba

Ozvěny z Malé inventury – Do sveta aj do seba

Ozvěny z Malé inventury – Do sveta aj do seba

Štrnásty ročník festivalu Malá inventura sa začal v pondelok 22. februára slávnostným odovzdávaním cien Česká divadelní DNA. Už od utorka tak mohli diváci bažiaci po českom novom divadle navštíviť niekoľko inscenácií denne v rôznych pražských divadelných priestoroch. Prvým predstavením, ktoré otvorilo tento ročník, bolo Lessons of Touch, ktoré vzniklo spoluprácou skupiny Tantehorse a Jiřího Bartovanca v Experimentálnom priestore NoD.     Naivná, ale ľudská spasiteľka Druhý deň festivalu uzatváralo predstavení Für die Macht súboru Halka Třešňáková Stiftung. Malý netradičný priestor v útrobách MeetFactory ladil s povahou inscenácie, ktorá síce využívala hlavne činoherné postupy, no v každom prípade alternatívne a nekonvenčne. Miss World roku 2020 podľa Halky Třešňákovej je iná ako krásky z tejto súťaže, na aké sme zvyknutí. Líši sa nielen svojím zovňajškom – je to trochu nemotorná moletka, ktorej robí chôdza na opätkoch problém –, ale aj svojím radikálnym prístupom k novozískanej pozícii. Za cieľ si dáva šírenie svetového mieru a berie to vážne, doslova a nekompromisne. K tomu môže odkazovať aj samotný názov – Für die Macht, teda „Za moc“ – nová kráľovná krásy získava presvedčenie, že dokáže byť kráľovnou, ktorá má moc uzmieriť svetové konflikty. Humornosť inscenácie vychádza práve z jednoduchých riešení globálnych problémov, s ktorými prichádza hlavná hrdinka. Sú výsledkom úvah „sedliackeho rozumu“, no zároveň z nich srší akási prirodzená ľudskosť. Herečka ich rozvíja situačným humorom, v scénach, kedy pri plnení svojho mierového plánu naráža na prekážky. Riešenie náboženských konfliktov – aby každý vyznával svojho boha len od piatej do šiestej poobede – šíri v domácnosti nešpecifikovanej krajiny Blízkeho východu. Keď jej hostitelia pre väčšie pohodlie ponúkajú už tretí matrac a ona si poriadne nemôže sadnúť bez toho, aby smiešne balansovala a prepadávala sa mäkkým materiálom, je nám jasné, že rovnako vratká a neistá je jej pozícia v tejto situácii. Celým svojím putovaním nás Miss v podaní Třešňákovej prevádza sama, vysvetľuje plány v hatlaninách rôznych jazykov, pomocou gest a mimiky. Sled nie až tak vydarených pokusov o nápravu sveta uzatvára pokusom o zmiernenie globálneho otepľovania prostredníctvom masovej výroby ľadu. Jej prvoplánové a jednoduché riešenia vykresľujú Miss ako naivnú, no jej rozhodné konanie svedčí o odhodlaní pasovať sa s realitou. V závere nám unavená hrdinka pri cigaretke odhalí svoje pôvodné sny: žiadny kapitalizmus, žiadne uniformy, len bosí ľudia v tráve... žiadne cukrovary, stačí, aby boli k sebe ľudia sladkí... Diera, ktorá predtým symbolizovala vstup do príbytku v krajine postihnutej globálnym otepľovaním, nakoniec herečku poeticky „pohltí“ a naivné, no krásne idey o pokojnom živote celého ľudstva ostávajú visieť vo vzduchu ako citlivý apel na diváka, aby sa nebál niekedy vziať veci do vlastných rúk a jednoducho konať. Pomocou paródie a nadsázky dokázala Třešňáková vyjadriť čistý, dobrý ľudský zámer dať veci do poriadku, ktorý však často potrebuje viac ako priamočiare riešenia.   Človek a jeho labyrint Medzinárodný súbor Chantier des Images 24. februára v La fabrike uviedol v rámci festivalu predstavenie s názvom Give me 10 Seconds, a to v pražskej premiére. Témou inscenácie je sebapoznanie, hľadanie odpovede na zdanlivo jednoduchú otázku: „Kto som?“ Dvaja tanečníci – Nikola Križková a Damiano Ottavio Bigi – na scéne prostredníctvom sugestívnej choreografie skúmajú vlastné „ja“ a jeho premenlivý charakter. Tri veľké zrkadlá zavesené nad javiskom, nahnuté tak, aby sa v nich performeri mohli vidieť, no aby zároveň dovolili divákom sledovať dianie na scéne z iného uhla, im pomáhajú v počiatočnom sebaskúmaní. Zdá sa, že odraz samého seba im nepostačuje. Kým muž pred svojím odrazom v zrkadle padá a neskôr akoby bojoval so svojou tvárou, identitou, žena sa dlho skúma, ohmatáva, akoby objavovala skryté aspekty svojej osobnosti. V jednom momente sa z reproduktorov ozve takmer nezrozumiteľný hlas, ktorý hovorí o bytosti tancujúcej v labyrinte. Križková si ľahne na veľký stôl, najdominantnejšiu časť scénografie, pričom odhalí obrys labyrintu na vlastnom chrbte. Ak je vnútro ľudskej bytosti obrovským bludiskom so zrkadlovými stenami, znamená to, že uprostred neho sa nachádza Minótauros? Bigi v jednej z nasledujúcich častí naozaj na scénu prichádza s obrovskou papierovou hlavou s rohami: so sebou prináša aj červenú stoličku. Sadne si vedľa nej a čaká. Nevyzerá ako zúrivá obluda požierajúca ľudí, skôr akoby dúfal, že konečne  niekto prejde spleťou chodieb a uličiek a dorazí do samého srdca veľkého človečieho labyrintu. Tento Minótauros akoby túžil po spoločnosti, niekom, kto môže obsadiť prázdne miesto na stoličke. Nik však neprichádza, a tak obaja pokračujú v tanci... Veľmi efektne a zaujímavo pôsobí časť, kedy sú dva stoly so zrkadlovou doskou položené vedľa seba v uhle, vďaka ktorému sa tanečník stojaci pred ním vidí v niekoľkých odrazoch. Žena akoby hľadala cestu k sebe samej – zrkadiel sa dotýka rukami, čím vytvára kruh svojich vlastných odrazov. Sleduje ich, hľadá podobnosti a prípadné rozdiely, komunikuje s nimi. Mužov prístup je opačný: táto mnohorakosť ho skôr zneisťuje. Takmer sa na svoje odrazy nepozrie a robí nepokojné pohyby. Nepokúša sa o nadviazanie kontaktu, uzatvára sa do seba. Dva rôzne prístupy k vlastnej osobe sa v inscenácii spájajú nielen v podobe metafory labyrintu, ale aj v častiach, kedy sa samostatné choreografie prelínajú. Vtedy sa performeri snažia o výpomoc tomu druhému, čím aj sami seba posúvajú na ceste vlastným bludiskom. Festival ďalej pokračuje až do 29. februára a každý deň prinesie niekoľko nových zaujímavých inscenácií českých nezávislých zoskupení.   Für die Macht Idea: Halka Třešňáková a Jan Bárta
Režijní supervize: Apolena Vanišová
Zvuk: Krusha
Světla: František Fabián
Premiéra: 6. října 2015, Desfourský palác
  Give me 10 Seconds Koncept a režie: Amador Artiga
Choreografie a interpretace: Nikola Križková a Damiano Ottavio Bigi
Hudba: Michal Reynaud
Světelný design: David Prokopič
Produkce: Chantier des Images
Premiéra: 27. listopadu 2015, Městské divadlo ve Varnsdorfu

Témata článku

Tanec

DIÁŘ PŘEDSTAVENÍ

srpen 2019

Po Út St Čt So Ne
29
30
31
1 2 3 4
5 6 7 8
9
10 11
12 13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
1
DEJTE NÁM TIP NA PŘEDSTAVENÍ

POSLEDNÍ KOMENTÁŘE

to nejčtenější z tanečních aktualit

Přihlašte se k odběru newsletteru: