Mathilde Monnier zriedka pracuje sama. Jej kreácie vznikajú najčastejšie v spolupráci s kýmsi ďalším – raz to bol filozof (Jean-Luc Nancy), potom filmová režisérka (Claire Denis), inokedy zase spisovateľka (Christine Angot), v rade sú i rôzni muzikanti – spevák (Philippe Katerine), jazzman (Louis Sclavis) a mnohí ďalší v rátane dirigenta Berlínskeho filharmonického orchestra sira Simona Rattla, v ktorého hudobnom vedení spolupracovala na opernej choreografii. Pudique Acid/Extasis je takisto dielom dvoch, avšak pre tentokrát žánrovo homogénnych autorov a ako si sami Mathilde Monnier a Jean François Durore hovoria, v duši cunninghamovcov. Choreografia samotná je revival tvorby z ich mladých čias, teda z rokov 1984-5, avšak vyzretá časom.

Pudique Acid aj Extasis majú podobné motívy avšak odlišnú poetiku. Dve sa napokon prepoja a vytvoria akoby seriál na pokračovanie. Na javisku sa stretávajú muž a žena formujúc prienik mužsko-ženských rolí, špecifík gendrového správania. Do toho zapájajú karikatúry na isté druhy triedneho spoločenského vystupovania.
V úvode Pudique Acid diváci sledujú duet zvláštnych pohybových sekvencií, ktoré rozlišujú gendrové role a určujú kto je komu oporou. Priebeh sa spomaľuje, aby vynikli jednotlivé témy, respektíve len náčrty tém, či viac motívov. To, čo dvoch tanečníkov v úvode spája predovšetkým, je kostým neurčito ženský, neurčito mužský, pretože sukňa, ktorú nosia, je škótska. Jeho jednotlivé časti s každou novou pohybovou sekvenciou odkladajú – najskôr dlhé tričko, potom sukňu, napokon i nohavice. Diváci v nich vidia čoby dvojčatá, ktoré pomocou nemeckých lieders budú karikatúrne odkrývať krivky správania jednotlivých etáp 20. storočia.
Scény pozostávajú z nemej časti a z choreografie k lieder. Tá vyberá len zlomky, či náznaky ľudského chovania v presnom gendorvom rozdelení (ako je otvorenie dverí, narábanie s pohárom aperitívu, púšťania gramofónu, atď.). Komický moment nastáva v nedokončenosti daného pohybu a v tom, že je mužsko-ženskou dvojicou prezentovaný zrkadlovo.
Historickú epochu  naznačuje hudba. Posuny, ktoré bránia upadnutiu do monotónnosti zabezpečuje tiež posun v hudobnom žánre – od maršalských piesní cez songy z varieté až po operetu. Na operu si trúfne až druhá časť Extasis, v ktorej sa kostýmy premenia na dlhé pánske plášte a bohato riasené biele sukne. Pohyb začína disperzovať do abstraktnosti a gendrová homogénnosť sa začína diferencovať v dvojaké role. Na záver “ona” zmizne a “on” v žiali preberá na seba jej rolu – tvár si celú natrie rúžom na pery. Tak ako v priebehu celého predstavenia, na záver tak najviac zarezonuje téma nerozlučiteľnosti a vzájomnosti.

Prieniky, tak kostýmové ako aj choreografické pôsobia funkčne a rezonujú celkom presne. Je zvláštne, že napriek postupu desaťročí nestráca táto kreácia na aktuálnosti a nestráda ani jej estetika. Rovnako tiež nemožno povedať, že by tomu tak bolo vďaka dokonalosti choreografie. Predstavenie je oslavou témy, vtipným odleskom správania, ako sa jeho spoločenské klišé nemení. Alebo si len festival sláviaci hodný vek vybral ukážku večnej mladosti a povolal na javisko otázku nadčasovosti.

Pudique Acide / Extasis
19. – 29. októbra 2011
Théâtre de la cité internationale, Festival d’Automne
Choreografia: Mathilde Monnier a Jean François Durore
Hudba: Kurt Weill, Bernard Herrmann
Hrajú: Sonia Darbois, Jonathan Pranlas