Ratmansky, Robbins, Balanchine, Peck: Tanečná čistota v Paríži

Ratmansky, Robbins, Balanchine, Peck: Tanečná čistota v Paríži

Ratmansky, Robbins, Balanchine, Peck: Tanečná čistota v Paríži

Sezóna baletu parížskej Opery 2015/2016 je bohatá na neoklasický a modernýbaletný repertoár. Dramaturgia sa sústredila na uvádzanie diel, ktoré sú dlhodobo v repertoári prestížneho súboru, a pridala bonus v podobe nových choreografií. Inak tomu nebolo ani na prelome marca a apríla 2016, keď k repertoárovému predstaveniu Other Dances Jeroma Robbinsa pribudli novinky v podobe diel Alexeja Ratmanského, Georga BalanchinaJustina Pecka. Štyria choreografi s odlišným zázemím, štyri generácie, štyri diela, ktoré rôznym spôsobom spája americký baletný štýl. Predstavenie je odrazom dokonalej dramaturgie, ktorá ponúka možnosť sledovať vplyv otca tanečnej neoklasiky Georga Balanchina na vývoj tanečného umenia až po súčasnosť. Tanečný štýl však nie je jediným prienikom štyroch choreografických diel. Spája ich aj komorná hudba interpretovaná výlučne na javisku v podobe klavírneho a husľového sprievodu. Vďaka nájdeniu spoločných znakov zdanlivo odlišných diel sa podarilo v honosnej Garnierovej Opere vytvoriť neopakovateľnú atmosféru s puncom tanečnej čistoty.   Ratmanského dialóg bez slov Prvou repertoárovou novinkou je choreografia Alexeja Ratmanského Seven Sonatas na hudbu Domenica Scarlattiho. Dialóg troch párov vznikol pôvodne pre American Ballet Theatre v roku 2009 a do repertoáru baletu parížskej Opery sa dostal pravdepodobne aj vďaka Ratmanského veľmi úspešnej inscenácii Psyché, ktorú vytvoril pre parížsky súbor v roku 2011.
Seven Sonatas choreograficky nadväzuje na Balanchinovu tvorbu, aj keď Ratmansky sa vyhýba opakovaným krokovým citáciám a ponúka veľmi bohatý pohybový materiál, ktorý divákov drží v neustálom napätí. Rozumne využíva striedanie duet, sólových i spoločných výstupov. Šesť interpretov v zložitej pavučine technických prvkov odhaľuje podpovrchové vzťahy, ktoré sú priznané len v detailoch a náznakoch. Dominantným prvkom ostáva čistý tanec a jeho predvedenie. Čistota je nosnou časťou celého diela: prázdna scéna, biele jednoduché kostýmy a tóny klavírnej hry.
Napriek evidentnej inšpirácii Balanchinom sa Ratmanskému do choreografie nepodarilo vniesť magickú náladu, súhra pohybu a tanca neprekonala bariéru medzi hľadiskom a javiskom. Snaha vytvoriť balet v americkom duchu ostala oklieštená ruským tradicionalizmom, najmä v neslobode hľadať nové prechody medzi jednotlivými prvkami. Tanečná jednoaktovka ostala v mojej pamäti len ako dokonalá interpretácia technicky náročných krokových väzieb. Laura Hecquet (étoile od 2015) bola spomedzi svojich kolegýň najdominantnejšia v čistote predvádzaných krokov, ako aj éterickým výrazom. Alice
Renavand (étoile od 2013) disponuje nádhernou tanečnosťou hornej časti tela, ale chýbajú jej dokonalé chodidlá, čo pri tanci na špičkách pôsobí rušivým dojmom. Mimoriadne pozitívny dojem zanechala Aurélia Bellet (sujet), ktorá svojim výstupom hravo konkurovala hviezdnym kolegyniam. Páni Audric Bezard (premier danseur), Marc Moreau (sujet) a Florian Magnenet (premier danseur) ponúkli divákom dokonalý estetický a technický zážitok. Dovolím si tvrdiť, že pánska zložka kvalitatívne predbehla svoj ženský protipól.   Robbinsova náladovka Jerome Robbins, priamy pokračovateľ balanchinovského štýlu, vytvoril v roku 1976 pre Natáliu Makarovu a Michaila Baryšnikova tanečnú miniatúru Other Dances, ktorá vo svojej jednoduchosti kladie na interpretov obrovské nároky. Štyri Chopinove mazurky a jeden waltz tvoria základný pilier choreografickej maľby, ktorá je zhmotnením hudobnej impresie do plynulého toku krokov. V porovnaní so Seven Sonatas je Robbinsova choreografia nenásilnou choreografickou hrou, v ktorej víťazí štýl a elegancia. Other Dances sú vzhľadom na technickú a koordinačnú náročnosť pre interpretov veľkou výzvou. V sobotný večer sa jej zhostili Amandine Albisson (étoile od 2014) a Mathieu Ganio (étoile od 2004). Albisson disponuje dokonalou stavbou tela a ženským prejavom à la Alessandra Ferri. Tanečná gramotnosť, čisté línie, presné pózy, jemné tanečné port de bras, to všetko sa snúbi v jej technicky istom prejave. Mathieu Ganio je prototypom „danseur noble“. Syn slávneho tanečného páru na javisko prináša eleganciu a ľahkosť doplnenú silnou charizmou. Sólistický pár sa doslova vznášal po javisku v koordinovanom krokovom koncerte. Jemné a hladké dopady bez najslabšieho zvukového echa sú dôkazom absolútnej pohybovej kontroly. Za tanečnosťou, koordináciou a muzikalitou interpretov vidím obrovský prínos ex-étoile Isabelle Guérin, ktorá dielo s tanečníkmi naštudovala. Other Dances v podaní hviezd parížskej Opery boli pastvou pre oči i balzamom pre dušu.   Chlapec, dievča, klavír a husle Po polhodinovej prestávke v impozantných priestoroch Opery (v interiéri je inštalovaná výstava baletných kostýmov) je na programe majstrovský kúsok Duo Concertant Georga Balanchina.
Choreografia vznikla v roku 1972 ako súčasť Stravinského festivalu. Je Balanchinovou poklonou pred Stravinského tvorbou (choreograf nazval skladateľa Orfeom 20. storočia). Hudobníci, pianista a huslistka sú integrovanou súčasťou predstavenia, stoja v popredí a začínajú hrať Stravinského modernistickú skladbu. Tanečníci stojac za klavírom len pozorne počúvajú úvodné tóny prvej časti. Nasledujúce tri časti skladby už patria tanečníkom. Balanchinova choreografia je i napriek svojej krátkosti (má 17 minút) rýchlym maratónom s množstvom technických nástrah. V prvom rade ide o závratné tempo predvádzaných prvkov, brilantné striedanie zatočených a vytočených polôh dolných končatín, a následné zastavenia v nápaditých pózach. Tanečníci sa niekoľkokrát zastavia, aby sa opäť započúvali do tónov hudby, a nato pokračujú vo svojom abstraktnom tanci. Posledná časť je charakteristická zmenou nálady v hudbe i choreografii. Hudba prechádza do lyrickej nálady s mäkším zvukom a ústredným momentom choreografie sa stávajú gestá sólistov vo svetelnom lúči. Interpreti Myriam Ould-Braham (étoile od 2012) a Karl Paquette (étoile od 2009) sú ideálnymi predstaviteľmi Balanchinovej techniky. Estetika a štýl predstavenia úplne korešpondujú s Balanchinovou predstavou a ním vytvorenou technikou, ktorá zodpovedá estetike jeho baletov. Je to práve Balanchinova technika, ktorá často pri interpretácii jeho baletov absentuje z dôvodov jej neznalosti, prípadne neschopnosti ju správne predviesť. To však nebol tento prípad. Obaja interpreti sa vzdali francúzskeho štýlu a predviedli dokonalú ilúziu v duchu školy amerického baletu. Čerešničkou na torte bol očný kontakt sólistov okorenený štipkou koketnosti.
  Prekvapenie večera Virtuozita obsiahnutá v Balanchinovi nastavila latku vysoko. Prekonať ju mal nováčik na scéne Opery Justin Peck so svojim baletom In Creases. Mladý choreograf sa netají obdivom k Balanchinovi: „Baletné umenie by bolo príliš smutné bez Balanchina. Ak by neexistoval Balanchine, asi by som nikdy nechcel byť choreografom.“ In Creases vznikol v roku 2012 pre New York City Ballet na prvú a tretiu časť Glassovej skladby Four Movements for Two Pianos. Dva klavíre sú jediným scénickým prvkom javiska, čím nadväzujú na estetiku predchádzajúcich choreografií. Justin Peck v dvanástich minútach so štyrmi pármi tanečníkov (4 páni, 4 dámy) rozohral choreografický orchester plný sýtych farieb a silných motívov. Schopnosť vytvoriť zo základného prvkového materiálu brilantný choreografický ohňostroj, odvaha zariskovať a použiť nové pózy a neobvyklé prechody, fantázia pri tvorbe javiskovej kresby, to všetko sú atribúty, ktorými Peck disponuje a ktoré pretavil do svojho baletu. In Creases je dynamickým dielom, ktoré nedá dýchať interpretom ani divákom. Prekvapením večera nebola len choreografia, ale aj interpretačná rovina. Autor neobsadil do svojho baletu nikoho z hviezd, ani z prvých sólistov, celé obsadenie sa skladalo z členov zboru. Ich výkon bol vyvážený, plný dynamiky, technicky presný a zosúladený, bez jediného zaváhania. Tanečníci do bodky naplnili moje očakávania vyplývajúce zo statusu jedného z najlepších súborov sveta. Bezprostredne po predstavení mi napadlo, že 21. storočie možno objavilo svojho Balanchina a je ním Peck. Či si mladý choreograf udrží postavenie, sa ukáže už v blízkej budúcnosti. V júli 2016 uvedie balet parížskej Opery jeho nový balet na hudbu Francisa Poulenca, ktorý bude vytvorený výhradne pre tento súbor (spolu s Balanchinovým Brahms-Schoenberg Quartet).   Psáno z představení 2. dubna 2016, Opéra national de Paris.

Ratmansky, Robbins, Balanchine, Peck Seven Sonatas
Choreografie: Alexej Ratmansky
Hudba: Domenico Scarlatti (K.30, 39, 198, 450, 474, 481, 547)
Kostýmy: Holly Hynes
Světelný design: Brad Fields
Asistentka choreografa: Nancy Raffa
Klavír: Elena Bonnay

Other Dances
Choreografie: Jerome Robbins
Hudba: Fryderyk Chopin (Mazurka, op. 17, n° 4; Mazurka, op. 41, n° 3; Waltz, op. 64, n° 3; Mazurka, op. 63, n° 2; Mazurka, op. 33, n° 2)
Kostýmy: Santo Loquasto
Světelný design: Jeniffer Tipton
Nastudování: Isabelle Guérin
Klavír: Vessela Pelovska

Duo Concertant
Choreografie: George Balanchine
Hudba: Igor Stravinskij
Světelný design: Mark Stanley
Nastudování: Ben Huys
Housle: Karin Ato
Klavír: Jean-Yves Sébillotte

In Creases
Choreografie: Justin Peck
Hudba: Philip Glass (1. a 3. část z 
Four Movements for Two Pianos)
Světelný design: Mark Stanley
Asistent choreografa: Christian Tworzyanski
Klavír: Elena Bonnay a Vessela Pelovska
    

VAŠE HODNOCENÍ

A jak byste představení hodnotili vy?

Témata článku

Tanec

DIÁŘ PŘEDSTAVENÍ

srpen 2019

Po Út St Čt So Ne
29
30
31
1 2 3 4
5 6 7 8
9
10 11
12 13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
1
DEJTE NÁM TIP NA PŘEDSTAVENÍ

POSLEDNÍ KOMENTÁŘE

to nejčtenější z tanečních aktualit

Přihlašte se k odběru newsletteru: