Umeleckú tvorbu študentov Katedry pantomímy Hudobnej a tanečnej fakulty AMU v Prahe je možné vidieť najmä v pražskom Divadle Inspirace, a to okrem iného aj dvoch inscenáciách – Malý princ a 7 zbytočných. Obe vznikli pod pedagogickým vedením Radima Vizváry a ich inšpiračným motívom bola literárna predloha. Vyjadriť predovšetkým pomocou pohybu hlboko sa vrývajúce témy o existencii človeka a jeho mieste na tomto svete, ktoré v sebe nesie Malý princ (Antoine de Saint-Exupéry) a aj do češtiny preložený Autobus sebevrahů (Arto Paasilinna), sa zdá byť nemožné. Niekedy však vďaka fyzickosti a hudbe sa podarí cez ich živelnosť, emotívnosť a asociatívnosť prekonať slová a dospieť k rovnakému účinku. Podarilo sa to aj tentokrát.   Autorskú inscenáciu Malý princ vytvoril ako absolventskú prácu Alexej Byček. Absenciu silného Exupéryho textu nahrádza posunom hlavnej postavy do súčasnosti. Princa umiestňuje do konkrétnych situácií dnešného sveta, čím si otvoril širší priestor možností pre pantomimické stvárnenie. Všetko nezabudnuteľné, čo je napísané v literárnej predlohe, tak predstavuje divákom v krátkych príbehoch (stretnutie princa so všemohúcim miliardárom, precitnutie v ruchu veľkomesta, či odsúdenie jeho inakosti spoločnosťou až ostane sám v chudobe na ulici a peniaze žobre od divákov). Byček pracuje s motívom stvárnenia dvojroly. Jednoduchým otočením sa na mieste a zrkadlovým postojom zreteľne prechádza z jednej postavy do druhej. Pohybovo obzvlášť pôsobivé a pantomimicky prepracované je znázornenie vzťahu Malého princa s jeho milovanou ružou. Od zasadenia semienka, cez každodennú obetavú opateru oň, až kým vykvitne do krásy. Všetko je vypovedané hercovou mimikou a gestami. Princ ružu objíma, tancom ju premieňa na živé stvorenie. Rovnako zaujímavo a hravo využíva autor svoje telo v scéne stretnutia s hadom. Náznakovo tvaruje celú svoju ruku do podoby zvieraťa, a tak ich vzájomný, až intímny kontakt stupňuje napätie z konečna, ktoré posledný dotyk hada znamená. Byček si k úplnosti zobrazenia pomáha sykotom, ktorý vydáva. Všetky zvuky v predstavení, živé i reprodukované (zvuk helikoptéry, automobilovej premávky,...), a taktiež hudobné skladby vhodne a nenásilne umocňujú atmosféru. Scénografia je realizovaná takmer nebadateľne. Holú scénu obklopujú javiskové panely. Mímov kostým je tiež veľmi jednoduchý a umožňuje mu naplno pracovať s telom. Tvoria ho pohodlné nepriliehavé tmavé nohavice a sivé tričko zdobené na rukávoch zlatými šnúrkami omotanými okolo zápästí, ako náznak vznešenosti, inakosti. Prostredie naznačuje okrem zvukových efektov hlavne bodové osvetlenie jemných farieb, ktoré k vytvoreniu predstavy patrične dopĺňa hercov pohyb. Fantáziu prebúdzajúci svet nekonečného vesmíru, v ktorom sa Malý princ pohybuje nie je nijako veľkolepo, či snovo výtvarne vyobrazený (ako by divák mohol automaticky očakávať). Princíp jednoduchosti je pozitívnym prínosom inscenácie. Ponúka divákovi možnosť hľadať si príbeh Malého princa. Viac jednoduchosti by však mohli tvorcovia aplikovať aj na samotný pantomimický prejav. Súlad využitej techniky klasickej pantomímy s poetikou príbehu občas narúšajú nejasné, akoby nedotiahnuté pohyby. Nepresnosťou a zároveň rýchlosťou niektorých použitých gest sa konanie herca stáva neprehľadným až sa divák začína strácať v sujete inscenácie. Nie vždy sú drobné situácie, ktoré pantomimicky zobrazuje čitateľné. Písané na predstavenie z 10 . 4. 2013, Divadlo Inspirace, Praha. Malý princ
Autor a interpret: Alexej Byček
Režijná spolupráca: Radim Vizváry
Na motívy: Antoine de Saint-Exupéry – Malý princ
Scénografia: Denisa Strmisková Inscenácia 7 zbytočných je po dramaturgickej stránke ešte voľnejším spracovaním svojej literárnej predlohy. Autobus sabevrahů začína samovražedným úmyslom dvoch ľudí, ktorí si zhodou okolností pre tento čin vyberú rovnaké miesto. Toto osudové stretnutie im nielenže neumožní svoj plán uskutočniť, ale vzájomné rozhovory ich privedú na myšlienku osloviť, pomôcť a podporiť aj iných zúfalcov, ktorí plánujú ukončiť svoj život. Na inzerát odpovie v priebehu niekoľkých dní prekvapivo obrovské množstvo ľudí, ktorí sú následne pozvaní na spoločné posedenie. Z organizátorov sa stávajú neplánovaní zakladatelia podivného neplánovaného spolku samovrahov. Členovia sa vydávajú spoločným autobusom na cestu, ktorej koniec má byť ukončením ich životov. Nie každý však dospeje až k tomuto poslednému krôčiku. Podobne ako v románe, autori odľahčujú závažnú tému samovraždy na hranici s groteskou. Scéna je nápadito a prakticky navrhnutá siedmimi stoličkami rôznej výšky, ktoré tvoria rôznorodé prostredia inscenácie. Ich usporiadanie umožňuje zobraziť priestor skupinovej terapie, či autobus s cestujúcimi. Autori sa nedržia striktne rýdzej klasickej pantomímy. Scény obohacujú prácou s reálnymi rekvizitami - cestovnými kuframi, čím vzniká veľmi groteskný obraz chaosu pri nastupovaní  do autobusu, a taktiež spoločným pohybovým zladením v jednotný celok, napríklad takmer reálny obrovský herný automat. Herci tanečnými choreografiami s hudobným a svetelným podfarbením rozprúdia dynamiku situácie v scéne pri úteku po spáchanom priestupku alebo symbolicky vyjadria stav, ktorý zažíva narkoman po svojom vytúženom vpichu. Prostredníctvom týchto krátkych scén s ľahkosťou vypovedajú o ťažkej téme. O krehkosti ľudskej psychiky, ktorá sužovaná životnými problémami dokáže podľahnúť beznádeji a jediným východiskom je samovražda. Možnou záchranou je nájsť zmysel života. Preto ich liečiteľ naplánuje spoločný výlet autobusom v nádeji, aby znovu našli chuť do každého dňa. Šesť zbytočných tak začína rozohrávať drobné príbehy, ktoré cesta za hľadaním nádeje a radosti môže priniesť. V momente, keď to všetko pacienti nájdu, stáva sa zbytočnou siedma postava. Rýchlou premenou scény sú všetci späť na terapii na svojich miestach, terapeut však ostáva nehybne ležať na zemi.  Každý z hercov má vďaka jasnej mimike, výstižným gestám, pohybu a kostýmu čitateľne vykreslený charakter. Zvláštne zoskupenie ľudí spája jedno - myšlienka na samovraždu. Jeden skrýva vo vnútornom vrecku saka pištoľ, druhý vidí východisko v tabletkách, ďalší zas siaha po lane so slučkou. Je týchto sedem ľudí sužovaných závislosťou, agresivitou, depresiami a inými životnými problémami zbytočných? Zbytočný je pocit zbytočnosti. Zbytočná je samovražda. Písané na predstavenie z 25. 3. 2013, Divadlo Inspirace, Praha 7 zbytečných
Réžia: Radim Vizváry
Na motívy: Arto Paasilinna – Autobus sebevrahů
Hrajú: Barbora Debnárová, Marie Fröhlichová, Linda Petáková, Ondřej Holba, Vojtěch Svoboda, Lukáš Šimon, Jakub Urban