Akcent 2019 – Niekoľko tvárí dokumentárneho divadla

Podľa slov Ondřeja Hraba, riaditeľa Divadla Archa, si festival Akcent zakladá na „dokumentárnosti“, ktorej podmienkou je autentickosť – zážitku, skúsenosti, výpovede. Dramaturgicky si vytyčuje zaradiť rôzne formy doku-divadla, rôznorodosť sa odráža mimo iné aj vo výbere tvorcov. Tí, ktorí sa dokumentu venujú systematicky (Silke Huysmans), vedľa tvorcov, u ktorých je to skôr náhoda, od „domácich“ predstavení, ktoré vznikli na scéne Divadla Archa (Jan Mocek s Virtual Ritual) a pre konkrétnu príležitosť festivalu (Vosto5 a jejich Sametová simulace – Tribuna), k hosťujúcim súborom (Rimini Protokoll s predstavením Granma).

 

Moje vize (Spielraum Kollektiv). Foto: Vojtěch Brtnický.

Moje vize (Spielraum Kollektiv). Foto: Vojtěch Brtnický.

Večerné vysielanie pre deti

V prípade niektorých inscenácií bolo vtesnanie sa do škatuľky dokumentárne divadlo pomerne obtiažne. Trebárs performance pre deti Moje vize od zoskupenia Spielraum Kollektiv divadelnými prostriedkami dokument skôr imituje a žáner tým komentuje a tematizuje. S ohľadom na cieľovú skupinu vytvára cca dvojhodinové interaktívne stretnutie, kde majú byť deti s rodičmi súčasťou televíznej spravodajskej relácie. S potrebou vytvoriť autorský kritický komentár k súčasnej situácii presýtenosti informáciami z médií sa obracajú k najmladšiemu divákovi.

Fenomén si tak nevyhnutne vyžaduje značné zjednodušenie a mení sa skôr v hru. Jej účastníci sú rozdelení do piatich reportérskych skupín, kde výtvarne a textovo znázorňujú vlastný príspevok, s vyvrcholením v hre na moderátorov. Jedinečne živú a interaktívnu skúsenosť si nepochybne užijú deti, určitý zážitok si odnesú i rodičia, ktorí majú možnosť povzbudzovať a sledovať potomkov. Formát však nie je stavaný pre diváka (v najširšom slovazmysle), návštevník predstavenia, ktorý akciu len sleduje, si toľko zábavy neužije. Preto troška zavádza voľba dramaturgov festivalu ohľadom žánrového zaradenia, skrátka divadlo, alebo načasovanie udalosti na piatok večer.

Predstavenie svojím obsahom zastúpilo v rámci dramaturgie zložku edukatívnu, obracajúc sa na detského diváka. V rámci role žánru dokumentárneho divadla bezpochyby odôvodniteľná voľba, ktorá spolu s inštaláciou Sametová simulace – Tribuna od Vosto5 predstavuje skôr vychýlenie od tvarov, ktoré majú ambíciu prostriedkami divadla informovať a podávať fakty. Najväčším prínosom performancie by okrem sprostredkovania zážitku z hry mohlo byť upozornenie detí (tých starších) na manipulatívnosť médií a hrozby šírenia dezinformácií. Performancia k tomu v mnohých momentoch smerovala, ale nedokázala ich naplno využiť.

Moje vize (Spielraum Kollektiv). Foto: Vojtěch Brtnický

Prípad ženy zo Štúrova

Festival do svojho programu zaradil aj sólovú pohybovo-vizuálnu performanciu slovenskej tvorkyne Slávy Daubnerovej. Inscenácia Solo lamentoso (2015) sa v Prahe objavila po štyroch rokoch od svojho prvého uvedenia na scéne bratislavského divadla SĽUK. Dielo získalo napríklad Cenu Študentskej poroty na festivale Nová dráma a výročnú cenu Literárneho fondu za text a réžiu.

Zvlášť sólová tvorba Daubnerovej, v ktorej je autorkou konceptu a scény, zodpovedá za réžiu, aj performuje, je na Slovensku oceňovaná dlhodobo. Mnohé z jej sólových performancií si zakladajú na výskumnom a dokumentárnom prístupe, skúsenosti, ktorá často vychádza z kontaktu s dielom a odkazom konkrétnych ženských osobností umeleckého sveta. Daubnerová citlivo sprístupňuje vlastné rozprávanie o francúzskej sochárke Louise Bourgeois v monodráme Cells (2006), v Untitled (2012), ktorá získala ocenenie Dosky za najlepšiu inscenáciu sezóny 2012/13, sa necháva inšpirovať osobnosťou a prácou americkej fotografky Francescy Woodman.

Poetika autorky sa vyznačuje špecifickou vizualitou, kolážovitosťou na pomedzí autentickej dokumentárnej výpovede a kreatívneho spracovania skutočného príbehu. Fragmentárnosť skutočných výpovedí, ktoré čerpajú z pôvodných prameňov (záznamy z denníka, korešpondencia) sa stáva umeleckým prostriedkom. Solo lamentoso, užívajúce tieto formálne postupy, sa venuje menej vznešenému, ale skutočnému prípadu ženy zo Štúrova, ktorá sa rozhodla svojich susedov trápiť opernou hudbou. Na Slovensku bohato medializovaný prípad nevyriešiteľnej situácie (kedy žena každý deň od 6 h do 22 h počas pätnástich rokov nahlas púšťa opernú áriu Di Quella Pira v podaní Placida Dominga) Daubnerová spracúva do vizuálne-pohybovej performancie, v ktorej zastupuje hlavnú hrdinku príbehu.

Solo Lamentoso (Sláva Daubnerová). Foto: Ctibor Bachratý.

Autentické výpovede zo súdnych spisov (susedov a hlavnej hrdinky) znejú v reprodukovanej podobe, zatiaľ čo sa Daubnerová na scéne vyjadruje pohybom. Choreograficky sa na inscenácii podieľala Renata Ptačin, s ktorou Daubnerová vytvorila pohyb založený na abstraktných, štylizovaných gestách. Ten akoby vystupuje z obývačkovej scény a dotvára fresku udalostí. Telo, zbavené reči, sa vyjadruje pohybom a často pôsobí ako artefakt, je súčasťou scény, a podieľa sa na uskutočňovaní rozprávania. V skutočnosti trpký príbeh dokáže vďaka vecnosti a vypointovanosti nahrávok pôsobiť komicky, vtip však ničím neuberá na pravdivosti. To isté platí o pútavej vizualite Daubnerovej projektu. Naratívna výtvarnosť rozpohybovaná presnými prejavmi tela ako formálny postup medzi uvedenými predstaveniami vynikala. A to aj napriek tomu, že nejde o najčerstvejšie dielo.

 

Psáno z představení v rámci 9. ročníku Mezinárodního festivalu dokumentárního divadla Akcent, 22. a 25. listopadu 2019, Divadlo Archa.

 

Moje vize
Koncept: Linda Straub, Mathias Straub
Režie: Linda Straub
Dramaturgie: Tomáš Žižka
Scénografie: Mathias Straub, Tomáš Žižka
Hudba: Myko
Produkce: Denisa Samková
Obsazení: Marie Fröhlichová, Pavel Kozohorský, Linda Straub, Martin Krupa a Tomáš Žižka / Roman Černík
Video: Mathias Straub, Martin Krupa
Světlo: Prokop Vondruška

Solo lamentoso
Autorka, režie, účinkující: Sláva Daubnerová
Scéna a kostýmy: Sláva Daubnerová
Choreografie: Renata Ptačin
Hudba a zvukový design: Matej Gyárfáš
Světelný design: Slavomír Šmálik
Světla: Ján Ptačin
Zvuk: Boris Adamčík
Překlad: Margit Garajszki, Zsuzsanna Gulyás
Hlasy do představení namluvili: Sláva Daubnerová, Petra Vajdová, Ján Gallovič
Produkce: Mana, s.r.o.


Fotogalerie

Moje vize (Spielraum Kollektiv). Foto: Vojtěch Brtnický.

Moje vize (Spielraum Kollektiv). Foto: Vojtěch Brtnický.

Moje vize (Spielraum Kollektiv). Foto: Vojtěch Brtnický.

Moje vize (Spielraum Kollektiv). Foto: Vojtěch Brtnický.

Moje vize (Spielraum Kollektiv). Foto: Vojtěch Brtnický.

Moje vize (Spielraum Kollektiv). Foto: Vojtěch Brtnický.

Solo Lamentoso (Sláva Daubnerová). Foto: Ctibor Bachratý.

Solo Lamentoso (Sláva Daubnerová). Foto: Ctibor Bachratý.

Solo Lamentoso (Sláva Daubnerová). Foto: Ctibor Bachratý.

Solo Lamentoso (Sláva Daubnerová). Foto: Ctibor Bachratý.

Solo Lamentoso (Sláva Daubnerová). Foto: Ctibor Bachratý.

Solo Lamentoso (Sláva Daubnerová). Foto: Ctibor Bachratý.

Témata článku

Linda StraubMathias StraubMoje vizeSláva DaubnerováSolo lamentosoSpielraum Kollektiv

Divadlo Archa

MultižánrovéTanec

Festival Akcent

DIÁŘ PŘEDSTAVENÍ

březen 2020

Po Út St Čt So Ne
24
25
26
27
28
29
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
1 2 3 4 5
DEJTE NÁM TIP NA PŘEDSTAVENÍ

POSLEDNÍ KOMENTÁŘE

to nejčtenější z tanečních aktualit

Přihlašte se k odběru newsletteru: