Podivný stav kritiky na Českej tanečnej scéne

Po premiére nášho predstavenia Kvint et sense v Štúdiu ALTA som si prečítal recenziu Danieli Machovej na stránkach Tanečních aktualít. Ponechala ma trochu rozpačitého, trochu sklamaného. Rozhodol som sa preto reagovať a pokračovať v dialógu na tému písania o tanci na Českej tanečnej scéne.

Peter Šavel. Foto: Joeri Thiry / STUK Leuven.

Peter Šavel. Foto: Joeri Thiry / STUK Leuven.

Peter Šavel Autor: Peter Šavel

Dôvodom je, že jej recenziu považujem z mnohých hľadísk za problematickú. Nie je podľa mňa jasne artikulovaná ako Danielina subjektívna skúsenosť ani vyjadrením jej názoru. Avšak zároveň v nej znova a znova konštatuje a zovšeobecňuje podľa mňa jednoznačne osobné pozorovania diela a jej skúsenosť s ním – prezentuje ich pritom ako nepopierateľné fakty alebo názor všetkých. Pri čítaní jej ostatných článkov, článkov o Českom tanci na stránkach Tanečních aktualít a iných stránkach pozorujem tendenciu kritiky na Českej scéne písať o diele z akejsi superiórnej pozície kritika.

Tento spôsob písania existuje a v kapitalistickej spoločnosti, v ktorej žijeme, sme si naň zvykli, nezamýšľame sa nad ním. My sme sa však v Kvint et sense veľmi aktívne venovali aj tomu, ako meniť zabehnuté tendencie, ako vytvárať iné formy kreatívnej a diverznej koexistencie.

Moja práca – ktorá pre mňa nie je produktom na kapitalistickom trhu, ale pozvaním na senzibilizáciu a prežitok, pozvaním pre ľudský moment v spleti inak ekonomickým drive-om motivovanej každodennosti – je zrazu banalizovaná ako produkt, hodnotený bez jasnej artikulácie subjektivity kritikovho názoru alebo existencie objektívnych kritérií.

A tak si kladiem otázku: „Komu teda vlastne táto recenzia slúži a komu je adresovaná?“ Ja ako tvorca ju považujem za nepoužiteľnú. Nestimuluje ma k dialógu medzi mnou a teoretikom, tiež podľa mňa nepomáha, neslúži ako most medzi umeleckým dielom a divákom. Ak Daniela považovala niektoré formy predstavenia za „náročné“ alebo „rozpačité“, prečo neotvorit’ s nami tvorcami dialóg o tom, ako a v akom kontexte sme pracovali, o čo sa snažíme? Ako vnímame alebo ako ona vníma nutnosť diela v spoločenskom a politickom kontexte doby a miesta, kde vzniká? Nebolo by zaujímavejšie môcť a skúsiť využiť svoj know-how pre priblíženie predstavenia týmto spôsobom vo svojej recenzií divákovi – obzvlášť ak má pocit, že ten by sám s predstavením mohol mať ťažkosti? Skôr než bez odôvodnenia konštatovať, že dielo pôsobí rozpačito? A na koho tak vlastne pôsobí? Je dielo naozaj náročné, alebo možno vyžaduje zmenu spôsobu, ako sa naň pozerať? Bavila sa Daniela s každým jedným divákom, a preto presne vie, ako predstavenie na všetkých pôsobí? A prečo aj nie pokojne písať po o tom, kde možno – podľa nej – míňajú svoj zámer? Ešte lepšie, inšpirovať ich k jasnejšej formulácii svojej snahy?

S akým účelom a akým právom by sa mal kritik postaviť do superiornej role „znalca a odborníka tanečného predstavenia“ – toho, kto vie a povie ostatným, čo je dobré a čo nie, čo funguje a čo nie? My ako tvorcovia neustále hľadáme nové formy, ktoré čo najjasnejšie môžu reflektovať prítomnú dobu a jej dianie a pôsobenie na ľudí. Snažíme sa o to najlepšie ako vieme. Nie je trochu smutné, možno lenivé a možno trochu ignorantské, aby kritici neskúšali rásť rovnakým spôsobom?

Nechápte ma nesprávne. Daniela má plné právo na svoj názor a zážitok. Ako tvorca nehľadám priazeň všetkých divákov, naopak pracujem veľmi aktívne na tom, aby mal divák priestor pre vlastný zážitok a názor.

Ak má byť recenzia hodnotením diela, prečo neísť s kožou na trh, tak ako to robím ja – umelec – a nenapísať o diele subjektívne? Alebo má kritik špeciálnu schopnosť rozoznať kvalitu a „správnosť“ niečoho tak krehkého a často nového ako je umelecká práca? Pretože ak divadelní a taneční teoretici majú niekde schovanú knihu o „správnom či dokonalom tanečnom predstavení“, som si istý, že by sme my tvorcovia radi do nej tiež aspoň na chvíľu nahliadli.

Je umelecké dielo naozaj hodnotiteľné objektívne? A je takéto hodnotenie umeleckého diela vôbec potrebné? Stratila naša spoločnosť skutočne iné hodnoty, než tie spojené s kapitálom – „zaplatil som, tak chcem vedieť, či to je dobré“?

Nedalo mi ako umelcovi nezareagovať na tento článok. Chcem však zdôrazniť, že nejde o moje ego alebo „zranenú umeleckú pýchu“ – znova opakujem, že neočakávam, že moje dielo zaujme alebo osloví každého. Nemá podľa mňa žiadny zmysel, aby kritici a tvorcovia stáli proti sebe a nie spolu. Mohli by sme hľadať spoločne spôsob prepájania a reflektovania našej práce a úsilia? Moja reakcia jednoznačne nemá byť útokom na Danieline profesné kvality a schopnosti. Skôr spochybňujem zabehnuté spôsoby a tendencie písania o tanci. A práve na otvorenie a prehodnotenie tejto tendencie apelujem v mojej reakcii.

 

 

 

 

Témata článku

Kvint et Sensetaneční kritika

Tanec

Re: Dialóg, nie súboj... (ale naozaj?)

vložil Martina Mašlárová

IP: 93.103.172.209
Reaguje na: Dialóg, nie súboj...
Milá Lucie,

Ďakujem za vašu reakciu. Rozumiem, že byť postavená do pozície toho, o kom sa píše, je veľmi zraniteľné a krehké. Preto chcem ešte raz zdôrazniť, že moja reakcia nie je spochybňovaním schopností českých recenzentov. Je jasné, že poznajú gramatiku, štylistiku, šikovne narábajú s jazykom. Majú teoretický prehľad, často praktickú skúsenosť. Moja reakcia už vôbec nie je tvrdením, že v zahraničí “je všetko lepšie”. Hovorím o Českej kritike, pretože tentokrát reagujem práve na ňu. Nemám pocit, že ju porovnávam s tendenciami niekde inde vo svete.
To, že je recenzia jednoznačne subjektívna aj bez písania v prvej osobe je asi zaužívaný názor. Ja si však myslím, že by mohlo byť možné subjektivitu artikulovať jasnejšie - určite aj bez štylisticky vyčerpávajúceho použitia prvej osoby jednotného čísla. Prirovnávate vzťah recenzenta k jeho kritike a umelca k jeho tvorbe - je to podľa mňa veľmi zjednodušujúce prirovnanie. V prvom rade, nie každý umelec vo svojom diele hovorí o svojom názore na svet. Napríklad my hľadáme cestu k tomu, ako každodennú realitu reflektovať čo najjasnejšie, ale bez toho, aby bola ovplyvňovaná našimi preferenciami. Inými slovami - “čo potrebuje existovať” skôr než “čo by sme my chceli aby existovalo”.
Okrem toho sa napríklad ja ako umelec zaujímam o to niečo tvoriť. Tvoriť pre mňa a mojich kolegov znamená nechávať vzniknúť niečo, čo doteraz neexistovalo. Nie sme tak kritikmi reality, možno ju skôr reflektujeme, hľadáme cesty, ako ju zobraziť, ako ju tak s nami divák môže spracovať inak, než verbalizovaním, logickou analýzou.
Kritik na druhej strane netvorí, píše o tvorbe niekoho iného. Reaguje na niekoho tvorbu, popisuje ju a hodnotí.
A práve tu sa pýtate - ako inak písať? Ako sa na dielo pozerať zakaždým inak? Možno pripomenutím si, že aj keď to, čo robíme, je profesiou, je to profesia náročná a nestabilná. Vytvárať je zraniteľný proces. Krehký. Vyžaduje si nekonečné hodiny práce, úsilia, sklamania, stracania a nachádzania cesty. Je to ako sedieť na vajíčku, zahrievajúc ho svojim telom, očakávajúc v napätí, čo sa vyliahne. Bude to drak alebo fénix, a ktorého z nich dvoch dnes naozaj potrebujeme?
Dnes sa podľa mňa oveľa viac v našej každodennosti zaoberáme produkovanim, skôr než tvorením. Produkt vzniká, aby uspokojil konzumenta. Produkt hodnotíme na základe toho, ako dobre sa predáva, ako naplnil očakávania konzumenta, či nie je pridrahý alebo či jeho kvalita zodpovedá popisu výrobku alebo služby a podobne. Takéto hodnotenie je opodstatnené, keď sa práve pozeráme na ekonomickú hodnotu a jej zodpovedajúcu kvalitu produktu. Keď sa však na tvorivosť, ktorá je pre umenie základom, začneme pozerať ako na produktivitu - strácame hodnotu pre umenie ako také. Pozeráme sa na to, ako niečo nie je to, čo si myslíme, že potrebujeme. Ako niečo nie je to, čo poznáme. Ako keď Exupéry namaluje v Malom princovi slona prehltnutého hadom, a “dospelým” sa páči alebo nepáči namaľovaný klobúk.
Je to podľa mňa trochu nebezpečná cesta - pozerať sa na umenie týmto spôsobom. A to nie len pre kritikov, ale hlavne pre nás, tvorcov! Obzvlášť v politickej klíme pravicového radikalizmu a neo-fašizmu - pretože práve v takomto prostredí sa umenie môže ľahko stať propagandou. Ako sa teda na umenie môžeme pozrieť skôr ako na priestor pre reflexiu, spracovanie cez vnem, zážitok, skúsenosť, emóciu. Priestor pre spravovanie reality inak, než cez jej analýzu a hodnotenie?
Samozrejme, že má kritik (a každý divák) úplne právo na svoj pohľad a názor - to myslím píšem aj ja sám vo svojom článku. A kritik sa sám pokojne môže rozhodnúť písať o diele ako o produkte skôr než ako o výsledku tvorivého procesu. V tom prípade však podľa mňa naozaj treba nie len zdôrazniť spomínanú subjektivitu, ale aj spriehľadniť kritériá, na základe ktorých je “produkt” hodnotený (teda jednoznačne subjektívne). Pretože tie sú pri pre mňa relevantných hodnoteniach produktov vždy jasné.
Práve v tomto kontexte sa vo svojom článku pýtam na návod na predstavenie, ktoré je “dobré” alebo “kvalitným produktom”. Asi to súvisí s tým, keď kritik píše o predstavení, akoby nebolo tým, čo on chcel vidieť. Alebo veril, že by mal vidieť.
Chcem ešte raz zdôrazniť, že si prácu všetkých vás - recenzentov - nesmierne vážim. Je to presne ako píšete, ťažká práca. A nie je ľahké a zrejmé byť k nej motivovaná. Mojim zámerom určite nie je demotivovať a mrzí ma, ak to je prvá reakcia naň. Každopádne tak sa cítim i ja - a asi je pár kolegov choreografov či tanečníkov, ktorí by mi dali za pravdu - keď sa naša už bez tak nesmierne náročná a často finančne nedocenená práca stane “banalizovaným produktom”.
Dnes je ťažké tanec tvoriť tak ako aj o tanci písať. Moja reakcia teda nemá byť demotivujúca a už vôbec nie je útokom na Českú kritiku. Má byť skôr pripomenutím, že sme všetci v tejto práci preto, že veríme - rôznymi spôsobmi - že tanec je nutný, dôležitý, relevatný. Možno by teda reflexie o tanci mohli byť viac spoločnou snahou k jeho priblíženiu divákom. Otvoreniu sa k tvorivosti - objaveniu neznámeho, možno nutného.
Zablúdila som sem náhodou, nevidela som predstavenie a len na základe tohto príspevku som si dohľadala článok Daniely Machovej. To len na úvod, pretože sa teraz nechcem tak celkom venovať ani jednému, ani druhému, hoci to hľadanie a vytváranie iných foriem kreatívnej a diverznej (alebo možno skôr rozmanitej, keďže diverzný znamená záškodnícky) koexistencie by ma úprimne zaujímalo - teda, že ako ste o tom uvažovali a či sa to podarilo dosiahnuť (resp. čo by sa vlastne malo dosiahnuť).

Skôr ma ale provokuje (v dobrom, ale aj v polemickom zmysle) tá snaha o otváranie diskusie a podnecovanie dialógu. Ten je podľa mňa veľmi dôležitý a bolo by super, keby sa dalo o veciach otvorene debatovať, konštruktívne a bez pocitu zášte na tej či onej strane. Ale obávam sa trochu, že ste vo svojom článku vlastne urobili to isté, čo vyčítate kritičke - namiesto vstupu do diskusie s daným článkom alebo danou autorkou, alebo pokojne aj kritikou ako takou (ale v tom prípade by asi bolo vhodné sa nezamerať len na kritiky jednej autorky), ste paušálne usúdili, že kritici to dnes robia tak a tak, že tak by to robiť nemali, lebo je to kapitalistické a zastarané a zbytočné a lenivé, a ako by to podľa vás mohlo byť lepšie, pričom z článku primárne vyplýva, že by podľa vás bolo lepšie, keby to bolo menej kritické.

Nereagovali ste v diskusii pod daným článkom ani ste nenapísali text, ktorý by sa volal "Poďme sa rozprávať o stave českej tanečnej kritiky", či "Ďakujem za reakciu, Daniela, ale ja si myslím niečo iné, tak sa o tom poďme pozhovárať", rovno ste konštatovali podivný stav na základe reflexie vašej inscenácie. A hoci na záver píšete, že nejde o zranenú umeleckú pýchu, ale o všeobecnejšiu snahu prehodnocovať súčasné tendencie, predsa len ste tú reakciu nenapísali predtým, ale až na základe článku o vašom kuse. Tak prečo nepriznať, že sa vás to ako tvorcu subjektívne dotklo a napríklad sformulovať, čo sa vám podľa vás v tom diele podarilo, nepodarilo, ozrejmiť svoje zámery, polemizovať s kritičkou o konkrétnych aspektoch diela...

Samozrejme tým nechcem povedať, že váš článok nemal vzniknúť alebo to mal byť iný článok, naopak, podľa mňa prináša dôležité témy, o tom potom. Ale keby som chcela provokovať (čo primárne nechcem), spýtala by som sa, či by váš článok vznikol a otváral rovnaké otázky, ak by daná kritička napísala recenziu, ktorej spôsob posudzovania by bol rovnaký, ale vyznenie pozitívne...
+6 0 ! Odpovědět

Podivný stav?

vložil ZuS

IP: 31.30.170.193
Reaguje na:
To se tedy divím, co lze označit jako podivný stav české taneční kritiky. Člověk by za takovým titulkem čekal skoro skandál typu odhalení nepoctivosti kritika s pseudonymem, který si za své pochvalné recenze na hostování provinčních baletních souborů z Ruska nechává zaplatit tučné honoráře, či dlouhodobou tichou toleranci rasistických projevů v produkci pohybového divadla v jednom z regionů nebo alespoň konspirační teorii o společné sabotáži slovenské taneční tvorby v Čechách od všech českých tanečních kritiků.
A on je to jen projev zklamání a rozpačitosti tvůrce poté, kdy jeho tvorba nebyla dostatečně doceněna a on se tedy rozhodl, že už konečně promluví, byť doposud mlčel a zřejmě jen tiše při čtení kritik trpěl.

Budu nepochybně mluvit za všechny, když prohlásím, že česká taneční kritika si velice váží zájmu slovenského umělce o její stav, stejně jako snahy o znovu probuzení dialogu na téma tvorba a psaní o tanci v Čechách. Je ovšem trochu zarážející, že toto téma je z jeho strany uchopeno v publikované glose velmi subjektivně, vlastně se konkrétně točí pouze okolo jedné trochu kritičtější recenze na představení, které „jako na potvoru“ vytvořil zrovna on.

Množství otázek v jeho glose si určitě zaslouží podrobné odpovědi, ale vezměme to popořadě. Shodou okolností jsem zmiňované představení Kvint et Sense taktéž 10. září viděla (a vlastně i recenzovala pro O+, což se zřejmě k očím jejího autora nedostalo). Ač mě to velmi mrzelo a vlastně stále mrzí (to bychom si ušetřili času a místa webu), ani můj pohled nenašel v tomto prvním uvedení díla Kvint et Sense mnoho pozitivního. Rovnou to shrnu pro ty, kterým se nechce hledat na netu nějaký už měsíc starý kritický canc: do Alty jsem tehdy šla natěšená (po dlouhé době na taneční představení s mými oblíbenými interprety), odcházela zklamaná a rozpačitá.
Recenze Daniely Machové se mi opravdu nezdá nikterak problematická, naopak výstižně popsala vše, co se během představení událo tentokrát ovšem využila kritičtějším zabarvení, což lze považovat spíše za reakci na viděné než za záměr.
Jak z fyziky víme (i my, co jsme ji měli naposledy na ŽŠ), každá akce vyvolává stejně velkou reakci. Ve světě kolem nás se pohybuje množství neviditelných atomů, které reagují, aniž bychom si to uvědomovali, aniž bychom to chápali. Snaha toto tvorbou reflektovat znamená osvojit si znění fyzikálních teorií, seznámit se s alespoň povrchně s urychlovačem částic a tím proniknout do taje vesmírného fungování a principu energetické existence. Mimochodem něco, co tu ještě nebylo, to určitě není, ale to zas tolik nevadí.
Milý Petere, možná by bylo efektivnější, kdybyste se místo divokých teoretických úvah o tvorbě ve třetích komentářích pod článkem a poukazováním na "podivnosti" v české taneční kritice na základě jedné osobně vnímané recenze, soustředil zpět na samotný tvořivý proces. A třeba v první řadě přehodnotil výsledek podoby Kvint et Sense, aby se potenciál vašeho tvořivého úsilí nestal zbytečným a vaše tvorba nepotřebnou. My se rády s Danielou Machovou přijdeme znovu podívat na výsledek vašeho dalšího tvůrčího úsilí, a ještě raději o tom něco pěkného napíšeme. Můžeme pak dál pokračovat v dialogu o tvorbě a psaní o tanci a třeba se dostane i na Vaše otázky, kterými jste naplnil svou glosu. Tady v komentářích opravdu prostoru moc není.

PS: pokud se ale ptáte, kdo deleguje tanečním kritikům právo vyjadřovat se a hodnotit taneční umění? Řekla bych, že to byl ten stejný, který dává tanečním umělcům právo tvořit…
Nebo si myslíte, že ne?
+8 0 ! Odpovědět

Dialóg, nie súboj...

vložil Peter Savel

IP: 31.17.255.144
Reaguje na: Venku je všechno lepší...
Dobrý den,
díky za vyslovení zamyšlení a pochyb, které možná visí nad českou taneční kritikou trochu jako dešťové mraky. Nechci se dlouze zabývat omílaným faktem, že recenze je subjektivní názor autora, který je pod ní podepsaný. Tak jako umělec zpracovává své myšlenky a zážitky, dělá to i publicista, verbalizuje svůj konkrétní zážitek do kontextu. Nevyslovuje žádnou pravdu ani nemluví za všechny diváky. Zúročuje své zkušenosti, vědomosti a kontext. Bohudík literární forma to umožňuje, i když nebude v každé větě podmětem zájmeno já. Má na to právo? Ano. Stejně jako umělec, vyjadřující se ve veřejném prostoru svým způsobem k vlastnímu vidění světa a společnosti. Také nemluví za všechny choreografy, a také získá nepochopené reakce na úhel svého pohledu.

Nicméně ke konstruktivní debatě: zajímalo by mě, jak byste nám doporučili, abychom se naučili psát a vidět jinak. Nemyslete si, že ty cesty již léta nehledáme, i když vám to možná nepřijde. Ale zřejmě se to nedaří. Zahraniční kritiky čteme, a že by to bylo někde úplně jinde, se podle mě říct nedá. Co je v zahraničí tak jiné? Kromě finančního ohodnocení? Má umělec v šuplíku návod na to, jak má správná kritika vypadat? Pokud ano, moc rádi bychom do něj nahlédli. Opravdu. Nedávný seminář Ulov realitu! zaměřený na toto téma nám také odpovědi nepřinesl. Jen pochyby.

Pevně věřím, že výsledkem podobných dialogů nebude jen demotivace těch, co se pokouší o zachování existence odborné reflexe navzdory vzájemnému nepochopení. Tak jako vy byste rádi konstruktivní argumenty a rady, budeme za ně rádi i my. Opravdu! Naprosto bezelstně. Jak jinak a lépe? Píšeme totiž z přesvědčení, že to oboru prospívá… pokud ale se taneční komunita rozhodne, že ne, tak motivace upadne, taneční publicistika opět umře a advokacie tance v rámci jiných uměleckých žánrů vezme za své. Kéž by za našimi zády čekaly fronty těch, kteří by o tanci v celé jeho šíři rádi psali odborné recenze, jež by se zavděčily všem, a to i několikrát do měsíce, aby nás mohli nahradit a dělat to lépe. Velmi rádi jim předáme žezlo a každého nadšeného recenzenta podpoříme a povzbudíme.

Různé hlasy volají po tom, aby novinář kritizující tanec či choreografii měl kromě teoretických znalostí a perfektního přehledu také aspoň nějaké zkušenosti i z praxe. Přitom naprostá většina z nás ji má. Možná je načase chtít po umělcích, aby nahlédli pod pokličku literární reflexe, zkusili si to. Nebo zkusili číst jinak, vnímat to, co tím chtěl básník říci, a proč asi. Třeba pak pochopí, v čem je možná zakopán pes, a třeba z nich vzejde nová generace pisatelů. Pak jim tuto radost rádi přenecháme!

P.S. množné číslo „my“ je sice správně česky použito, ale vyjadřuje můj osobní názor ;)
Milá Lucie,

Ďakujem za vašu reakciu. Rozumiem, že byť postavená do pozície toho, o kom sa píše, je veľmi zraniteľné a krehké. Preto chcem ešte raz zdôrazniť, že moja reakcia nie je spochybňovaním schopností českých recenzentov. Je jasné, že poznajú gramatiku, štylistiku, šikovne narábajú s jazykom. Majú teoretický prehľad, často praktickú skúsenosť. Moja reakcia už vôbec nie je tvrdením, že v zahraničí “je všetko lepšie”. Hovorím o Českej kritike, pretože tentokrát reagujem práve na ňu. Nemám pocit, že ju porovnávam s tendenciami niekde inde vo svete.
To, že je recenzia jednoznačne subjektívna aj bez písania v prvej osobe je asi zaužívaný názor. Ja si však myslím, že by mohlo byť možné subjektivitu artikulovať jasnejšie - určite aj bez štylisticky vyčerpávajúceho použitia prvej osoby jednotného čísla. Prirovnávate vzťah recenzenta k jeho kritike a umelca k jeho tvorbe - je to podľa mňa veľmi zjednodušujúce prirovnanie. V prvom rade, nie každý umelec vo svojom diele hovorí o svojom názore na svet. Napríklad my hľadáme cestu k tomu, ako každodennú realitu reflektovať čo najjasnejšie, ale bez toho, aby bola ovplyvňovaná našimi preferenciami. Inými slovami - “čo potrebuje existovať” skôr než “čo by sme my chceli aby existovalo”.
Okrem toho sa napríklad ja ako umelec zaujímam o to niečo tvoriť. Tvoriť pre mňa a mojich kolegov znamená nechávať vzniknúť niečo, čo doteraz neexistovalo. Nie sme tak kritikmi reality, možno ju skôr reflektujeme, hľadáme cesty, ako ju zobraziť, ako ju tak s nami divák môže spracovať inak, než verbalizovaním, logickou analýzou.
Kritik na druhej strane netvorí, píše o tvorbe niekoho iného. Reaguje na niekoho tvorbu, popisuje ju a hodnotí.
A práve tu sa pýtate - ako inak písať? Ako sa na dielo pozerať zakaždým inak? Možno pripomenutím si, že aj keď to, čo robíme, je profesiou, je to profesia náročná a nestabilná. Vytvárať je zraniteľný proces. Krehký. Vyžaduje si nekonečné hodiny práce, úsilia, sklamania, stracania a nachádzania cesty. Je to ako sedieť na vajíčku, zahrievajúc ho svojim telom, očakávajúc v napätí, čo sa vyliahne. Bude to drak alebo fénix, a ktorého z nich dvoch dnes naozaj potrebujeme?
Dnes sa podľa mňa oveľa viac v našej každodennosti zaoberáme produkovanim, skôr než tvorením. Produkt vzniká, aby uspokojil konzumenta. Produkt hodnotíme na základe toho, ako dobre sa predáva, ako naplnil očakávania konzumenta, či nie je pridrahý alebo či jeho kvalita zodpovedá popisu výrobku alebo služby a podobne. Takéto hodnotenie je opodstatnené, keď sa práve pozeráme na ekonomickú hodnotu a jej zodpovedajúcu kvalitu produktu. Keď sa však na tvorivosť, ktorá je pre umenie základom, začneme pozerať ako na produktivitu - strácame hodnotu pre umenie ako také. Pozeráme sa na to, ako niečo nie je to, čo si myslíme, že potrebujeme. Ako niečo nie je to, čo poznáme. Ako keď Exupéry namaluje v Malom princovi slona prehltnutého hadom, a “dospelým” sa páči alebo nepáči namaľovaný klobúk.
Je to podľa mňa trochu nebezpečná cesta - pozerať sa na umenie týmto spôsobom. A to nie len pre kritikov, ale hlavne pre nás, tvorcov! Obzvlášť v politickej klíme pravicového radikalizmu a neo-fašizmu - pretože práve v takomto prostredí sa umenie môže ľahko stať propagandou. Ako sa teda na umenie môžeme pozrieť skôr ako na priestor pre reflexiu, spracovanie cez vnem, zážitok, skúsenosť, emóciu. Priestor pre spravovanie reality inak, než cez jej analýzu a hodnotenie?
Samozrejme, že má kritik (a každý divák) úplne právo na svoj pohľad a názor - to myslím píšem aj ja sám vo svojom článku. A kritik sa sám pokojne môže rozhodnúť písať o diele ako o produkte skôr než ako o výsledku tvorivého procesu. V tom prípade však podľa mňa naozaj treba nie len zdôrazniť spomínanú subjektivitu, ale aj spriehľadniť kritériá, na základe ktorých je “produkt” hodnotený (teda jednoznačne subjektívne). Pretože tie sú pri pre mňa relevantných hodnoteniach produktov vždy jasné.
Práve v tomto kontexte sa vo svojom článku pýtam na návod na predstavenie, ktoré je “dobré” alebo “kvalitným produktom”. Asi to súvisí s tým, keď kritik píše o predstavení, akoby nebolo tým, čo on chcel vidieť. Alebo veril, že by mal vidieť.
Chcem ešte raz zdôrazniť, že si prácu všetkých vás - recenzentov - nesmierne vážim. Je to presne ako píšete, ťažká práca. A nie je ľahké a zrejmé byť k nej motivovaná. Mojim zámerom určite nie je demotivovať a mrzí ma, ak to je prvá reakcia naň. Každopádne tak sa cítim i ja - a asi je pár kolegov choreografov či tanečníkov, ktorí by mi dali za pravdu - keď sa naša už bez tak nesmierne náročná a často finančne nedocenená práca stane “banalizovaným produktom”.
Dnes je ťažké tanec tvoriť tak ako aj o tanci písať. Moja reakcia teda nemá byť demotivujúca a už vôbec nie je útokom na Českú kritiku. Má byť skôr pripomenutím, že sme všetci v tejto práci preto, že veríme - rôznymi spôsobmi - že tanec je nutný, dôležitý, relevatný. Možno by teda reflexie o tanci mohli byť viac spoločnou snahou k jeho priblíženiu divákom. Otvoreniu sa k tvorivosti - objaveniu neznámeho, možno nutného.
+2 0 ! Odpovědět

Venku je všechno lepší...

vložil Lucie Hayashi

IP: 82.202.112.229
Reaguje na:
Dobrý den,
díky za vyslovení zamyšlení a pochyb, které možná visí nad českou taneční kritikou trochu jako dešťové mraky. Nechci se dlouze zabývat omílaným faktem, že recenze je subjektivní názor autora, který je pod ní podepsaný. Tak jako umělec zpracovává své myšlenky a zážitky, dělá to i publicista, verbalizuje svůj konkrétní zážitek do kontextu. Nevyslovuje žádnou pravdu ani nemluví za všechny diváky. Zúročuje své zkušenosti, vědomosti a kontext. Bohudík literární forma to umožňuje, i když nebude v každé větě podmětem zájmeno já. Má na to právo? Ano. Stejně jako umělec, vyjadřující se ve veřejném prostoru svým způsobem k vlastnímu vidění světa a společnosti. Také nemluví za všechny choreografy, a také získá nepochopené reakce na úhel svého pohledu.

Nicméně ke konstruktivní debatě: zajímalo by mě, jak byste nám doporučili, abychom se naučili psát a vidět jinak. Nemyslete si, že ty cesty již léta nehledáme, i když vám to možná nepřijde. Ale zřejmě se to nedaří. Zahraniční kritiky čteme, a že by to bylo někde úplně jinde, se podle mě říct nedá. Co je v zahraničí tak jiné? Kromě finančního ohodnocení? Má umělec v šuplíku návod na to, jak má správná kritika vypadat? Pokud ano, moc rádi bychom do něj nahlédli. Opravdu. Nedávný seminář Ulov realitu! zaměřený na toto téma nám také odpovědi nepřinesl. Jen pochyby.

Pevně věřím, že výsledkem podobných dialogů nebude jen demotivace těch, co se pokouší o zachování existence odborné reflexe navzdory vzájemnému nepochopení. Tak jako vy byste rádi konstruktivní argumenty a rady, budeme za ně rádi i my. Opravdu! Naprosto bezelstně. Jak jinak a lépe? Píšeme totiž z přesvědčení, že to oboru prospívá… pokud ale se taneční komunita rozhodne, že ne, tak motivace upadne, taneční publicistika opět umře a advokacie tance v rámci jiných uměleckých žánrů vezme za své. Kéž by za našimi zády čekaly fronty těch, kteří by o tanci v celé jeho šíři rádi psali odborné recenze, jež by se zavděčily všem, a to i několikrát do měsíce, aby nás mohli nahradit a dělat to lépe. Velmi rádi jim předáme žezlo a každého nadšeného recenzenta podpoříme a povzbudíme.

Různé hlasy volají po tom, aby novinář kritizující tanec či choreografii měl kromě teoretických znalostí a perfektního přehledu také aspoň nějaké zkušenosti i z praxe. Přitom naprostá většina z nás ji má. Možná je načase chtít po umělcích, aby nahlédli pod pokličku literární reflexe, zkusili si to. Nebo zkusili číst jinak, vnímat to, co tím chtěl básník říci, a proč asi. Třeba pak pochopí, v čem je možná zakopán pes, a třeba z nich vzejde nová generace pisatelů. Pak jim tuto radost rádi přenecháme!

P.S. množné číslo „my“ je sice správně česky použito, ale vyjadřuje můj osobní názor ;)
+5 -1 ! Odpovědět

subjektivita recenze...

vložil Daniela Machová

IP: 195.113.75.3
Reaguje na:
Milý Petere, děkuji za zpětnou vazbu na svou recenzi. Překvapuje mě, že mě pasujete do superiorní pozice kritika, já sama se tam nestavím. Svůj text vnímám jako vyjádření subjektivního dojmu z přestavení. Domnívám se totiž, že publicistický článek, pod kterým je podepsán nějaký konkrétní autor, je z podstaty subjektivní…(viz. seriál o kritice na portálu Operaplus z pera Lucie Kocourkové). Ano nevidíme do hlavy všem divákům v publiku, není to možné. V mé recenzi nenacházím, že bych toto tvrdila, píšu „divák“ ne „diváci“ a už vůbec ne „všichni diváci“ či „publikum“. Absence častého používání osobních zájmen (já, mi, mě, mně) možná může tento falešný dojem navozovat, ale jejich nadužívání narušuje stylistiku a spád textu, a proto je v recenzích nepoužívám (stejně tak jako mnozí ostatní publicisté), což ve Vás zřejmě budí dojem tendence kritiků k tíhnutí k oné superiorní pozici…Domnívám se, že se tak jedná spíše o nedorozumění. Každopádně děkuji za podnět k zamyšlení. S úctou, Daniela Machová
+3 -1 ! Odpovědět

Zobrazit další komentáře 5

DIÁŘ PŘEDSTAVENÍ

listopad 2019

Po Út St Čt So Ne
28
29
30
31
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
1
DEJTE NÁM TIP NA PŘEDSTAVENÍ

POSLEDNÍ KOMENTÁŘE

SOUVISEJÍCÍ

to nejčtenější z tanečních aktualit

Přihlašte se k odběru newsletteru: